Opäť na cestách: posledné dni v Indii

Posledné dni v Indii som teda strávil, možno trochu neočakávane, na úplnom juhu v štáte Tamil Nadu. Tieto 4 dni nakoniec boli všetko čo zostalo z mojich veľkých cestovateľských indicko-nepálskych plánov. Je pravda, že som pár vecí stihol precestovať počas pobytu v Punjabe a v Dillí, ale to boli maximálne 3 dňové cesty po okolitých štátov, kde všetko muselo vyjsť presne, lebo inak by som sa nestihol vrátiť do práce. Ale ako som povedal, neľutoval som to vôbec a som rád, že to takto vyšlo. Nejako sa mi viac zapáčilo spoznať život skutočných ľudí a atmosféru miest, ako cestovať a vidieť turistické atrakcie.

Rozdiel medzi severom a juhom Indie je obrovský a mne pripomína trochu rozdiel medzi severom a juhom Európy. Rozpráva sa tu rozdielnym jazykom, jedlo je rozdielne, krajina vyzerá ináč, počasie je iné, architektúra je iná. Až ma trochu zaskočilo, či som stále v Indii a či sa teda môžem správať rovnako ako na severe, alebo je tu niečo ináč. A tu som si uvedomil, že India je neskutočne rôznorodá a pravdepodobne to, čo ju drží pokope je hinduizmus a celý spoločenský systém, ktorý s ním ide ruka v ruka. Aj keby sa India rozdelila na viaceré štáty (koniec koncov, to sa stalo a vznikol Pakistan a Bangladeš, ale tam práve hinduizmus nie je a štáty sú postavené na isláme), stále by tieto štáty inklinovali k sebe, na základe rovnakej kultúry. Tak ako v Európe. Huntington má v tomto pravdu.

Cesta vo vlaku bola celkom veselá a myslím, že môžem povedať, že som si ju užil. Prvá noc bola ešte pekná zima, ale potom sa klíma postupne menila a už večer a počas druhej noci bolo horúco. Ja som si čas krátil pozeraním sa z okna a chutnaním rôznych špecialít, ktoré v jednom kuse ponúkali predavači. Najväčší šok vo vlaku prišiel, keď som dojedol večeru a chcel som sa zbaviť plastových táciek a odpadu. Koše samozrejme neexistujú, tak som to dal po posteľ. Na to na mňa môj sused začal kričať, nech to okamžite vyhodím, lebo prídu krysy. Tak som chtiac-nechtiac musel zahrať na indickú strunu a všetko som to pekne vyhodil priamo z okna. India...

Chennaiu som sa trochu obával, pretože som počul, že je to mesto chaotické a škaredé ešte aj na indické pomery. Bol som teda rád, že som bol dohodnutý s jedným miestnym couchsurferom. A mal som šťastie, pretože to bol super týpek. Ukázal mi jeho štvrť, išli sme k moru, predstavil ma jeho kamošom. Musím povedať, že ten jeden krátky deň v Chennaii som si fakt užil a milo ma prekvapil. Potom som sa vydal smerom na juh. Posledný deň v Indii sa začal práve tu a prebiehal približne takto:

Dnes ráno som sa zobudil v slamenom dome u Tamílcov v dedinke Auroville, v štáte Tamil Nadu. Jedná sa o spirituálno-alternatívny projekt medzinárodného mesta, ktorý založil ashram (niečo ako škola, ale v širšom ponímaní) z Pondichery. Je pomerne zložité vysvetliť o čo sa jedná a keďže som tam strávil iba deň, tak som do toho veľmi nestihol preniknúť, ale bola tam výborná atmosféra.
O 7.00 som nasadol na bicykel a prepravil sa 10km do Pondichery, kde som musel vrátiť bicykel. Bicyklovať sa po hlavnej indickej ceste je celkom sranda, môžem vás ubezpečiť.
Pondichery je bývalá francúzska kolónia a staré mesto má stále stredomorský look. Indovia sa tam dokonca cudzincom prihovárajú po francúzsky, čo je veľmi milá zmena. Milá preto, lebo vedia väčšinou aj po anglicky, čo využívam viac (-: Trochu som si pojazdil po mestečku, popri pláži a potom zobral autobus do Chennaiu.
Cestoval som 4 hodiny popri východnom pobreží a krajina je tu fascinujúca. Vyzerá to tu na juhu fakt exoticky, samé palmy, kokosy, ľudia nosia na sebe divné veci, pri tom sa usmievajú oveľa častejšie ako sa severe. Cestou do Chennaia som inak minul dedinku Mahabalipuram, kde som bol deň pred tým a kde bolo tiež super. Mali tam napr. nejaké 1300 ročné chrámy. Riadny brutál, také my asi nemáme.
No a tak som došiel do Chennaia, vyzdvihol si môj obrovský batoh, ktorý som nechal u kamoša a vybral som sa (spolu s ním) na letisko. Cesta bola tiež typicky indická – najskôr rikša, potom bus a nakoniec vlak.
(rickyhoblog.blogspot.com, 4.2.2011)

Z Indie som tak odchádzal po presne 5 mesiacoch a nakoniec to bolo vo veľmi dobrej nálade. Prispelo k tomu hlavne posledných pár dní, keď som najskôr ešte v Dillí išiel do mesta Varanasy, kde sa mi veľmi páčilo. No a tých pár dní v Tamil Nadu boli skvelé, výborné počasie, ľudia, príroda. Juh Indie mi pripadal taký viac pokojný, ľudia sa akoby viac usmievali, kultúra nebola taká striktná ako na severe. Jednoducho, tak ako preferujem juh Európy, tak sa mi viac páčil juh Indie!

Cestovanie po Číne

Pol roka v Číne ubehlo rýchlejšie ako som sa nazdal. Ešte pred odchodom sa mi podarilo spraviť cestu, na ktorú som sa dlho chystal – videl som niečo z centrálnej Číny a potom Peking. Som rád, že som to nemusel robiť sám a týmto ďakujem svojim spolucestujúcim Mišovi a Sportymu. A Anan...

Každopádne, už pred touto záverečnou cestou som mal prakticky navštívené lokality v okolí Guangzhou. Bol som viac krát v Hong Kongu a Macau, navštívil som zaujímavé miesta v Guangdongu a bol som v okolitých provinciách. Cesta domov teda nakoniec viedla do provincie Henan a odtiaľ potom do Pekingu. Je zaujímavé, že komukoľvek som o zámere ísť do Henanu povedal, tak sa ma opýtal, čo tam chcem robiť. Z rozličných príčin je negatívny názor na Henan to, čo spája aj inak úplne odlišnú provinciu Guangdong s Pekingom. Je zaujímavé, že táto provincia, kde sa nachádzajú úplne základy čínskej kultúry a kde vlastne celá čínska ríša a vznikla, dnes nenadchýňa väčšina Číňanov. Nás však táto provincia nadchla úplne, pozreli sme si starobylé hlavné mestá, Šaolin a ďalšie buddhstické chrámy a videli sme obrovské stavby, ktoré dávajú tušiť, ako bude Henan vyzerať za pár rokov.

No a potom už len Peking. Oproti Guangzhou mi pripadal prekvapujúco trochu skromnejšie, ani Olympijské centrum nevyzerá tak veľkolepo ako veci, ktoré boli postavené v Guangzhou na minuloročné Asian Games. Peking má však oproti Guangzhou úžasné pamiatky. Zakázané mesto, staré pekinské uličky, chrámy a paláce. Bolo to úžasné a konečne som videl dlhoočakávaný vrchol čínskej kultúry. Aj ľudia sa mi zdali byť v Pekingu iní ako v Guangzhou. Takí viac vyspelejší, akoby si už zvykli na moderné veci...

Ľudské práva

Ako to je teda s tými ľudskými právami? Volať po dodržiavaní ľudských práv je u nás v Európe módnym trendom a väčšinou sa nijako nezamýšľame nad tým, či sú tieto požiadavky oprávnené a skutočne univerzálne. V Číne sa však pojem „ľudské práva“ vníma ináč. V Číne je to niečo, čo vláda dá svojim obyvateľom, keď príde ten správny čas. Prevláda tu potom všeobecné znechutenie, že Západ nechce pochopiť, že Číňania ešte na ľudské práva nie sú pripravení.

Je možno ľahko pochopiteľné, že ľudia v Číne neradi počúvajú, ak im niekto zvonku rozpráva do štátu. Z tohto pohľadu musíme pochopiť, že Čína podobné jednostranné kritiky „ľudských práv“ nikdy nebude brať vážne, ale bude naďalej pokračovať svojim tempom. V Číne je dlhodobá tradícia vnútorného vývoju, preto je pravdepodobné, že vývoj na poli ľudských práv v Číne nebude odrážať zahraničnú kritiku, ale skôr domáci vývoj. A ten smeruje k tomu, že ľudia žiadajú viac práv. Základná otázka pri problematike ľudských práv v Číne je pri tom fakt, či ich zavedenie nepovedie k spomaleniu ekonomického rozvoja. Či chceme, alebo nie, musíme uznať, že Čína v posledných rokoch rastie úžasnou rýchlosťou. Aj vďaka tomuto rastu sa má dnes nepochybne mnoho ľudí v Číne lepšie ako v minulosti. A tento rast bol a je možný aj preto, aké politiky vláda robí. Z tohto pohľadu sa preto môže javiť rozumne argument, že každá akcia, ktorá bude smerovať proti vláde by mala za následok spomalenie rastu, a teda aj pribrzdenie celého procesu boja s chudobou. Má teda čínska vláda pravdu, keď hovorí, že ľudské práva musia byť podmienené ekonomickému pokroku?

Mám na túto otázku vysvetlenie. Napriek tomu, že štatistiky by mohli hovoriť v prospech vládnej politiky, občas sú to podľa môjho názoru detaily, ktoré rozhodujú. A jeden z detailov je istota. V Číne istota neexistuje. Proti každému môže byť kedykoľvek nájdené množstvo dôvodov, prečo môže byť zatknutý a možno aj odsúdený. To je možné, pretože obrovské množstvo pravidiel je prakticky nemožné, a často nerozumné, dodržiavať – väčšinou to však nikomu nijako nevadí. Ak sa však stanete nepohodlným, nie je pravdpodobne žiadny problém niečo nájsť.

Je to teda istota, ktorá robí rozdiel, je to istota, pre ktorú sú ľudské práva a vláda zákonu dôležitá. Je dobré, keď si je človek istý, či robí niečo zlé, alebo nie, a teda či bude, alebo nebude za to potrestaný. V Číne to však takto nie je, tu istota neexistuje. Zatiaľ tu existuje iba bohatstvo, ktoré mnoho ľudí dosiahlo rôznymi kovbojskými praktikami a ich obrana nie je zákon, ale to, že sa správajú konformne s vládnou politikou.
Stalo sa obľúbenou témou vyjadrovať sa k budúcemu čínskemu vývoju. Mnohí ľudia tvrdia, že súčasný statický politický systém nemôže udržať krok s rýchlo rastúcou otvorenou ekonomikou. Na druhej strane však mnoho ľudí tvrdí, že komunistická strana má moc plne pod kontrolou a je schopná kontrolovať štát aj v budúcnosti. Ako to už býva, predpovedať budúcnosť nie je jednoduché. Momentálne to z môjho pohľadu na žiadnu zmenu nevyzerá. Avšak, nemali by sme zabudnúť, že u nás to v lete 1989 tiež tak nevyzeralo. Nakoniec, aj Čína bola v roku 1989 na pokraji revolúcii, ktorá nakoniec bola potlačená dosť násilne. Dnes to vyzerá tak, že mnohí Číňania proste politiku nesledujú, vnímajú ju ako niečo odtrhnuté od reality. Nemajú pocit, že voliť si zástupcov do parlamentu je nutný predpoklad k ich šťastiu. Zatiaľ im stačí to, že vláda im zabezpečuje rastúcu úroveň životu a sú hrdí na to, čo Čína dosiahla v poslednom období. Otázne je, či to takto zostane. Možno vláda prestane byť schopná zabezpečovať takýto rastúci trend. Možno rastúce nerovnosti vyvolajú nespokojnosť. Možno bohatí Číňania pocítia väčšiu chuť po „demokracii“. Zmena preto môže prísť kedykoľvek, avšak rovnako nemusí prísť vôbec.

Poučenie, ktoré som sa ja v Číne naučil je, že je dobre neodsudzovať niekoho bez toho, aby človek pochopil jeho pozadie, motiváciu a spôsob rozmýšľania. Je najjednoduchšie kritizovať Čínu za „ľudské práva“ tak ako to je dnes moderné v našich médiách, poprípade si to vôbec nevšímať a robiť iba „business“, tak ako je zase v trende na úrovni veľkých firiem a štátov. To, čo je však podľa mňa najlepšie, je spolupracovať a snažiť sa situáciu zlepšiť.

Prvé dojmy
Môj život v Guangzhou
Čínska kultúra a spoločnosť
Ľudské práva
Cestovanie po Číne




Čínska kultúra a spoločnosť

Je logické, že takýto intenzívny život na všetkých frontoch mal za dôsledok to, že som celkom rýchlo spoznával čínsku kultúru. A tak sa cítim oprávnený aspoň trochu to okomentovať. Ako prvé si samozrejme každý návštevník Číny musí všimnúť ako si nechutne ľudia odpľúvajú po zemi. Síce nepľúvajú hnusný červený žuvací tabak ako všetci v Indii, ale stále je to dosť zlé. Aj keď občas aj celkom sranda, keď vidíte ako si mladý párik vykračuje po parku a týpek odpľuvne pol kilový kameň. A čo ešte keď holka! Okrem toho sú Číňania hrozne hluční, a tak napr. v metre všetci vrieskajú do telefónov, v reštaurácii na čašníčky a podobne. Paradoxne, na ceste nikto nevrieska, aj keď na to existuje dôvodov viac ako dosť. Síce je doprava trochu viac organizovaná ako v Indii, stále prekvapí, ak na 5 prúdovej ceste vidíte ísť bicykel v strednom pruhu opačným smerom, alebo ak váš taxikár začne cúvať na výpadovke, keď zmešká správnu odbočku. Na ceste sa ale nikto nenechá vzrušovať.

Číňania sú inak veľmi pragmatickí ľudia. Čo im iné aj ostáva. Nezaujíma ich čo sa s nimi stane po smrti. Maximálne majú svojich bohov, ktorí im prinesú veľa peňazí, šťastie a zdravie. Nikoho ale až tak nezaujíma, čo po smrti. Pre mňa to bolo zo začiatku trochu prekvapujúce, hlavne po tom, čo som tieto otázky riešil v Indii s každým počnúc môjho učiteľa buddhizmu, končiac náhodných spolusediacich v autobusoch a rikša šoférov. Čo už, iný kraj... V Číne je naopak vrchol všetkého žiť harmonický život, ako platný člen spoločnosti. Všetko je akosi merané z pohľadu skupiny a štátu a nie z pohľadu jednotlivca. Nie je potom možno prekvapujúce, že ľudské práva jednotlivca nie sú najdôležitejšie meradlo úspechu...

Dostávam sa k otázke, ktorá nás pri rozprávaní o Číne napadne medzi prvými. Čína už dávno nie je komunistickou krajinou tak ako to poznáme z roprávania našich starých rodičov. Prakticky každý si tu môže otvoriť súkromnú firmu a obchodovať s čímkoľvek len chce, všade sú reklamy, zahraničné značky, luxusné autá a všetko tak ako to poznáme z domu. Alebo skôr z filmov, pretože také doma nemáme. Takže rozhodne žiadny „totáč“ s prázdnymi regálmi a radmi na banány. Pravdepodobne jediná vec, ktorá robí Čínu komunistickou je fakt, že jediná strana v štáte je zhodou okolnosti Komunistická Strana Číny, ktorá drží vo svojich rukách absolútnu moc. Akákoľvek snaha „smerovať ku komunizmu“ je však už asi dávno passé, aj oficiálne zdroje dnes spomínajú skôr rozvoj „s Čínskou charakteristikou“ a volajú po „sociálnom trhovom hospodárstve“ (čokoľvek si pod tým budeme predstavovať). Napriek tomu je pohľad na Čínsku komunistickú vlajku pred McDonaldom celkom inšpiratívny...

Kým komunizmus je v Číne jednoznačne mŕtvy, sú veci, ktoré komunistická strana zvládla na „jednotku“. V prvom rade musím spomenúť kontrolu informácií. Komunistická strana síce otvorila Čínu a obchoduje s každým, kto chce, ale stabilitu doma si veľmi dobre stráži. A to veľmi sofistikovane. Asi najznámejší spôsob je cenzúra internetu. Napríklad, mnohé internetové stránky sú blokované (okrem iného Facebook, Youtube, Twitter a mnohé ďalšie, ktoré riešia nezdravé témy) a „citlivé“ heslá sa vo vyhľadávačoch nedajú vyhľadávať (samotný Google je občas v rôznych „úsporných“ režimoch). V skutočnosti nie je nemožné obísť tieto praktiky a dostať sa k akýmkoľvek informáciam. Väčšina Číňaňov to ale nerobí, pretože o tom buď nevie, alebo to jednoducho nepotrebuje. Veď môžu pohodlne využívať produkty, ktoré im predstaví ich vláda. Je také jednoduché používať Baidu miesto Googlu, QQ miesto Facebooku, Weibo miesto Twitteru a čítať China Daily miesto BBC News. A tak v Číne veľa ľudí nevie o Nobelovej cene za mier, alebo o Dalai Lamovi a Tibete, alebo o tom, že za Mao Ce-Tunga zomrelo niekoľko desiatok miliónov ľudí ako priamy dôsledok jeho rozhodnutí.

Celkovo si myslím, že čínska továreň na informácie funguje veľmi dobre. Aj relatívne ruzumní a vysokoškolsky vzdelaní ľudia, s ktorými som mal možnosť rozprávať, majú iba veľmi hmlisté predstavy o tom, čo sa deje vo svete a čo sa vo svete vie o Číne. Nie je to však nijako prekvapujúce. Títo ľudia predsa vyrástli a žijú v spoločnosti, ktorá im posúva určitý príbeh. Koniec koncov, nie sme na tom my rovnako? Veď aj my vieme len to, o čom píšu v našich novinách.

Prvé dojmy
Môj život v Guangzhou
Čínska kultúra a spoločnosť
Ľudské práva
Cestovanie po Číne

    Môj život v Guangzhou

    Ako vidno vyššie, hneď po príchode do Číny som rozbehol svoj plán s čínštinou. Skutočne to bola jedna z hlavných vecí, na ktoré som sa podujal – totiž naučiť sa čínsky tak, aby som na konci vedel zvládať jednoduchú konverzáciu. Teraz už môžem trochu predbehnúť dobu a povedať, že sa mi to prakticky podarilo, ale chcelo to určité nasadenie. V prvom rade som si hneď vygoogloval niekoho, kto by ma nakopol na začiatku a hneď som mal dve osobné učiteľky. Okrem toho som si získal niekoľko materiálov a začal sa učiť slovíčka naspamäť. Ak by ma videla moja milá profesorka nemčiny z gymnázia, asi by mi nespoznala. Z nejakých nepochopiteľných príčin sa mi zdalo učenie čínskych slovíčiek naspamäť ako celkom príjemné trávenie času. Dosť veľa mi dali aj moji novopečení miestni kamaráti. Tých som skutočne v Guangzhou vďaka couchsurfingu našiel a tí so mnou chodili vonku aj napriek tomu, že som asi nebol práve najzaujímavejší spoločník – totiž komunikoval som asi iba o dvoch veciach: o Indii a o čínštine. O to viac si ich cením a som im vďačný.


    Môj život v Guangzhou inak zo začiatku asi pripomínal život tigra, ktorého niekto pustí z reťaze. Možno som si to takto po dvoch mesiacoch samoty nepredstavoval, ale v skutočnosti som prvý mesiac strávil každý večer na rôznych večeriach a kultúrnych podujatiach. Veď to nadšenie je určite vidieť v nasledujúcich riadkoch:

    Môj život sa tu začal dosť rapídne zaplňovať rôznymi aktivitami. Stále ma nepustil pocit, že sa dokážem naučiť čínsky, dokonca by som povedal, že už aj ľudia okolo mňa si zvykli na tento môj sebavedomý prístup a prestali sa mi vysmievať. Okrem toho všade naokolo hrdo vyhlasujem, že žijem v Guangzhou a som tu miestny. Toto vyhlásenie nie je až také bizarné, väčšina Guangzhou totiž tvoria prisťahovalci z rôznych kútov Číny. Niečo ako že v Brne tiež nikdy nestretnete naozajstného Brňaka. Napriek tomu ma môj vonkajší vzhľad robí trochu vzdialený pojmu „Guangzhou local“, preto je to vždy dobrá sranda vysvetľovať niekomu môj status.
    Predvčerom som bol hrať čínsky národný šport bedminton a ešte stále to cítim vždy,keď si chcem sadnúť, alebo sa prevaliť v posteli. Dúfam, že sa to po ďalších návštevách kurtov zlepší. Ale bolo to super a určite tam pôjdem.
    Pred pár dňami som sa naučil hrať čínsky šach. Úžasná vec. Princíp je viac menej podobný nášmu šachu, akurát figúrky majú iné schopnosti. Mal som z toho teda pocit ako keď si k nejakej dobrej hre kúpite datadisk. V čínskom šachu tak máte v strede rieku, nie je tam kráľovná, máte dvoch slonov a ďalšie milé rozdiely. Jeden rozdiel je ale trochu problematický – „figúrky“ nie sú v skutočnosti figúrkami, ale iba kameňmi s čínskym slovom. Okrem toho sú nápisy v niektorých prípadoch na jednotlivých stranách rozdielne aj v prípade rovnakých figúr. Takže na to aby ste si čínsky šach mohli zahrať, sa musíte naučiť cca 15 čínskych znakov. Alebo si pod nich napísať čo to je (-:
    A ešte som sa naučiť hrať aj Go. To možno poznáte. Je to super vec.
    Ortodoxné turistické atrakcie som zatiaľ nezačal vymetať. Navštívil som zatiaľ nejaké dve historické budovy, ale oproti tým všetkým mrakodrapom a skleneným budovám vyzerajú ako od chudobných príbuzných. Myslím, že na to bude ešte dosť času. Veď som miestňak.
    (rickyhoblog.blogspot.com, 3.3.2011)

    Ešte by som možno pridal, že som sa naučil aj ďalšiu čínsku národnú hru – Majiang (Mahjong). Okrem toho som z nejakých nejasných príčin hneď od začiatku prepadol panike, že nestihnem vidieť dosť z Číny, preto som každú chvíľu niekam vyrazil. Po dvoch mesiacoch som tak mal na konte Hong Kong, Yangshuo, Dongguan a Humen a ďalšie destinácie v provincii Guangdong a meste Guangzhou. Bola to veselá doba.

    Práca mi medzitým nijako nekrížila plány, pracoval som pár dní v týždni a väčšinu času a energie som tak mohol venovať čínštine a čítaním rôznych čínskych klasík. Samozrejme som opäť prepadol čítaniu novín podobne ako v Indii. Prvá vec, ktorú som si musel všimnúť, že kým v Indii je každý deň článok o Číne, v Číne sa zase navážajú do „Západu“ všeobecne a USA konkrétne. Bolo pomerne zaujímavé každý deň si prečítať niečo zlé o západnej kultúre. Okrem toho ale v novinách písali aj dosť veľa o Číne a musím vás vyviesť z omylu, ak si myslíte, že to boli vždy iba pozitívne propagandistické veci. Ak neveríte, pozrite si internetovú stránku (www.globaltimes.cn).

    Čo sa týka čínskych klasík, tak som sa pustil do Confuciusa. A nebol to ani taký veľký problém prebiť sa nim. Väčši problém mi robilo 4 zväzkové „Legenda o troch kráľovstvách“. Táto slávna čínska epopej bola však nad moje sily a po cca 200 stranách a niekoľko tisíc postáv som to vzdal. Možno sa k tomu ešte niekedy vrátim. Vrámci hesla „spoznaj svojho nepriateľa“ som si zabezpečil aj červenú knihu Mao Tse-tunga v angličtine a trochu sa na ňu pozrel. Nič ma tam ale tak neoslovilo, a tak som nerozšíril miliardové davy jej čitateľov.

    Nemyslite si ale, že som zabíjal svoj drahocenný čas v Číne iba pred knihami! Určite vás z omylu vyvedie nasledujúci zápis:

     Tento článok píšem iba vo svojej materinčine – východoslovenčíne a pevne dúfam, že úroveň google translatoru nie je natoľko vyspelá, aby to dokázal preložiť do pochopiteľnej angličtiny. Totiž, všetko čo budem písať je čistá pravda, ale predsa len sa jedná o trochu chúlostivú tému a v prípade, že to moji miestni kamaráti budú skúšať prekladať sa mi úplne nechce im vysvetlovať „ako som to myslel“.
    K veci. Párkrát som sa už zmienil pomimo, že miestňaci ma tu majú za superstarholky ma majú za ... (hmmm... ako to slušne a jednoducho povedať).... výnimočného. Úplne vidím ako možno niektorí z vás vyprskli na monitory počítačov, je to však naozaj pravda, že u miestnych dievčat vzbudzujem pomerne veľký záujem. Pomerne preto, lebo z domu som nebol úplne zvyknutý na to, že by odo mňa neznáme holky pýtali číslo, chceli sa so mnou fotiť a na rovinu mi hovorili, že som pekný. Tak, a je to vonku, a ani to nebolelo.
    Pre predstavu jeden príbeh z dnešného dňa. Pracoval som na informačnom stánku na metrovej stanici pred výstavou. Som tam samozrejme jediný zahraničný, okrem mňa asi 5 holiek a 2 týpci (celkom dobrý pomer, už som si tu zvykol na podobné). Tri kolegyne ma už štvrtý deň permanentne spovedajú o tom, či sa mi páči tamtá holka, či sa mi páčia také vlasy, aké typy holiek mám rád a tak. Dve nové holky sa so mnou dnes fotili súkromne na mobil, okrem toho asi ďalšie 4 okoloidúce. Najväčší gól sa však stal počas obedňajšej prestávky, keď počas obedu (bol som s 2 spomínanými kolegyňami) na mňa začali hovoriť dve holky od vedlajšieho stolu (plynulou čínštinou a veľmi lámanou angličtinou), že aký som pekný a tak. Potom sa ma spýtali či s nimi chcem byť kamarát – keďže v Číne facebook nefunguje (pre nich), tak to znamenalo, že akože normálny reálny kamarát. A tak som im dal svoje číslo, už keď sme tí kamaráti, odfotili sme sa a na koniec som sa ešte opýtal ako že sa volajú moje nové kamošky. „Happy news“. Áno, vidíte dobre, jedna holka používa anglické meno „Happy news“. A ešte poznamenala, že dúfa, že nezabudnem meno...Ťažko. Už sa teším, keď zavolá a povie: „Hello, it’s Happy news“.
    (rickyhoblog.blogspot.com, 25.4.2011)
    Jednoducho v Číne to chodí tak, že zahraniční chlapci sa kamarátia s miestnymi holkami. V Indii je to zase naopak, zahraničné holky sa kamarátia s miestnymi chlapcami. Takže je to fifty : fifty.

    Prvé dojmy
    Môj život v Guangzhou
    Čínska kultúra a spoločnosť
    Ľudské práva
    Cestovanie po Číne




    Prvé dojmy

    To, že som 14.2.2011 prišiel do Číny s plánom zostať tam pol roka mi ešte stále vŕta v hlave. Po tom všetkom, čo som prežil v Indii, ako som pracoval mesiac u Tibeťanov, ako som sa naučil a viac menej spoznal indickú kultúru, som sa mal presťahovať ešte raz do úplne inej kultúry a prežiť tam na jednom mieste dokonca ešte viac času ako som dokopy strávil na troch miestach v Indii a potom aj v Malajzii. Priznám sa, že som z toho mal na začiatku zmiešané pocity a chvíľu mi trvalo kým som sa zmieril s tým, že moje dobrodružstvo sa odchodom z Indie nekončí, ale začína sa nová kapitola. Myslím, že aj preto boli moje prvé dni v Číne ako vo sne a vlastne ani neviem, čo som počas nich robil. Každopádne, od druhého týždňa som potom začal plniť všetko to, čo som si vymyslel v Malajzii na pláži. A aj keď som prvých pár mesiacov všetko porovnával s Indiou a moji miestni kamaráti sa určite o Indii dozvedeli viac ako nutne chceli, po čase som si zvykol na svoje nové postavenie v Číne, začal si ho užívať a s vervou sa pustil do spoznávania čínskej nátury. Ale ešte o tých prvých dojmoch:

    ...prvý dojem bol taký, že som sa cítil kompletne stratený a písať blog bola tá posledná vec, na ktorú som myslel. Tento pocit ma držal takmer týždeň. Počas tohto času som absolútne netušil kde bývam, kde pracujem a už vôbec nie ako sa dostanem do mesta. Po týždni sa to však zlepšilo a dnes (cca 10 dní) sa už cítim relatívne ok. Napr. som sa včera v obchode dokázal spýtať či majú čípovú kartu na metro a potom som si ju aj kúpil!
    Kde som sa to teda ocitol. Mestečko Guangzhou, približne medzi Hong Kongom a Macaom je vraj tretie najväčšie mesto v Číne. Koľko obyvateľov tu žije je záhadou asi pre všetkých, údaje s ktorými som sa stretol sa pohybujú medzi 7 a 17 miliónov. Je naozaj veľké. A väčšiu časť z týchto ľudí tvoria Číňania.
    Čo tu robím? Učím angličtinu malé deti. No, táto práca asi nie je úplne smer mojej celoživotnej kariéry, ale má niekoľko výhod. Pracujem viac menej iba 3 dni v týždni (aj keď nevýhoda je, že je to piatok - nedeľa), budem to mať celkom dobre zaplatené, a teda môžem po nejakom čase žiť ako človek, nie ako študent, alebo bezdomovec. Mal by som mať teda dosť času na to, aby som sa naučil čím viac o Číne, čo bol hlavný dôvod, prečo som sa tu rozhodol prísť.
    Ako to tu vyzerá? Taký bežný pohľad na ulicu pripomína lunapark, alebo nejaký stredne dobrý futuristický film, ktorý sa snaží blikajúcimi svetlami navodiť tú správnu atmosféru. Mesto je to inak s veľmi významnou históriou, ale po pohľade na to si to asi nikto nemyslí – úbohé historické budovy sa krčia popri ohromných vysvietených sklenených budovách a iných moderných architektonických výkrikov.
    Jedna z najpodstatnejších vecí, ktoré tu budú ovplyvňovať môj život je asi úroveň mojej čínstiny. Pre mnohých asi nepoviem nič nové, ale reč „čínstina“ je v skutočnosti asi taký pravdivý pojem ako keby sme angličtinu považovali za „európštinu“. No dobre, je to trochu lepšie. Aj napriek tomu je v Číne niekoľko jazykov a tá správna čínština (Mandarin) sa používa ako lingua franca a je ustavená podľa nárečia z Pekingu. A to je odo mňa dosť ďaleko (-: Guangzhou je centrum kantónskej oblasti a tak miestňaci holdujú hlavne tomuto jazyku. Čo by pre mňa v praxi znamenalo, že aj keď zvládnem dosť dobre mandarin, tak stále sa s kantónsky hovoriacimi občanmi nedohovorím. Na šťastie je tu dosť veľa prisťahovalcov a v meste sa Mandarin dosť používa. A tak som sa teda do čínštiny s chuťou pustil a stále ma drží pozitívny pocit, že sa za ten pol rok naučím obstojne dohovoriť. Čínske znaky do toho ale nepočítam, tie som z pochopiteľných dôvodov vypustil, aj keď sa asi tiež pár z nich naučím.
    A čo je na Číne najlepšie? Dá sa tu slobodne piť pivo za slobodnú cenu, dá sa tu slobodne stretávať s holkami a dosť dobre to tu celkovo funguje.
    (rickyhoblog.blogspot.com, 23.2.2011)

    Ako mi povedala jedna nemenovaná Hanka, presne kvôli poslednému dôvodu sa jej veľmi páči život v Česku. Čo už, to sú tie paradoxy modernej doby, ja som na to musel prísť až v Číne...

    Prvé dojmy
    Môj život v Guangzhou
    Čínska kultúra a spoločnosť
    Ľudské práva
    Cestovanie po Číne




    Späť vo veľkom svete – Dillí

    Už od kedy som prišiel do Indie som dúfal, že by sa mi mohlo podariť vybaviť si stáž na slovenskom veľvyslanectve v Dillí. Vybavovanie bolo naozaj hrôzostrašný proces, ale keďže som ho absolvoval ešte z Punjabu z univerzity, pripadalo mi to celkom normálne, že musím poslať asi desať dokumentov, scanov, odporúčacích listov a podobne a potom čakať dva mesiace. Keď som už prestal dúfať, že niekedy dostanem vôbec akúkoľvek odpoveď, tak mi prišlo rozhodnutie o prijatí. V tom čase som bol čerstvo zabývaní v Dharamsale, a tak som sa cítil až trochu divne, že mi tak všetko začalo vychádzať. Na druhej strane stáž na veľvyslanectve znamenala, že moje plánované takmer dvojmesačné cestovanie po Indii bolo definitívne pochované. Rovnako to začalo vyzerať, že letenku na 21.1.2011 nevyužijem a zostanem niekde v Ázii. Medzičasom som sa už dosť snažil vybaviť si nejakú ďalšiu stáž a celkom som sa obzeral na východ – Čína, Malajzia a podobne. Ale postupne.

    Prechod do Dillí bol trochu problematický. Škriabať sa po Dharamsale s troma batohmi o hmotnosti približne 40kg nie je nič príjemné, a už vôbec nie deň po Silvestri. Potom príchod niekde na predmestie Dillí o 5 ráno. Január, tma, zima, chatrče a všade kopec ľudí... Tak som teda odmietol všetkých taxikárov a rikša šoférov, ktorý ma niekam chceli odniesť (veď kam by som išiel o 5 ráno) a postavil som sa k nim k ohňu aby som zahnal zimu. Tento môj krok nečakali, ale po chvíli ich to prestalo trápiť. A tak som tam s nimi postával kým sa rozvidnelo. Potom som si išiel dať niekoľko čajov a raňajky do najbližšieho stánku. Možno je teraz tá správna doba priznať moju veľkú indickú lásku – masala čaj. Najlepší na svete a ako sa vyjadrila jedna moja kamarátka, čaj je v ňom tá najmenej podstatná ingrediencia. To, čo je dôležité, je korenie, cukor a mlieko. A v januári na ulici ešte teplota. Jednoducho, masala čaj je u mňa v indickom rebríčku veľmi vysoko.

    Moja cestovateľská adventúra sa potom skončila celkom šťastne – dorazil som štastne na veľvyslanectvo, kde som dostal svoj apartmán. Kúrenie a teplá voda! Nemyslel som si, že tieto dva vynálezy budem raz takto vysoko ceniť. Dal som si teplý kúpeľ a v mysli sa usmieval nad tým, ako to bude vyzerať v Dillí. Presun z himalájskeho tibetského centra do indického hlavného mesta priamo na veľvyslanectvo mi pripadala ako celkom dobrý vtip.

    Slovenské veľvyslanectvo v Dillí je dosť veľké. Budova bola postavená odhadom niekedy v 70 rokoch a v tom čase bolo Československo veľmi významný svetový hráč. Budova tak odráža túto dobu a postavenie. Je to taká zvláštna kockovitá stavba, architektonicky vraj veľmi zaujímavá. Mne sa až tak zase nepáčila, ale ok. Celkovo sa vraj predpokladalo, že tam bude pracovať 300 ľudí. Dnes je budova rozdelená na slovenskú a českú časť a dokopy je tam možno 20-30 ľudí. Ak teda nepočítam Indov. Vyzerá to teda trochu vyprahnuto až apokalypticky. Ale komplex je to super. Napríklad tam sú tenisové kurty, bazén, alebo kino. A prekrásne záhrady. Jednoducho, tí, ktorí tam pracujú, nemajú veľkú motiváciu vychádzať do indickej reality, a preto to ani nerobia.

    Mesiac na veľvyslanectve mi ubehol nakoniec veľmi rýchlo. Je to dosť krátka doba robiť niečo seriózne a viac menej jediné čo som stihol, bolo pochopiť o čom to tam aspoň v krátkosti je a ako vyzerá taký život na veľvyslanectve. Musím povedať, že to nie je zase až taká bomba, ako si to občas predstavujeme. Ale nie je to zase ani zlé. Koniec koncov, väčšina dnešných pracovných pozícii má podstatne atraktívnejší názov ako skutočnú pracovnú náplň.


    Moja práca na veľvyslanectve nebola vlastne nijako presne určená a tak som iba pomáhal s čím bolo treba. Občas som išiel na nejakú prednášku, alebo konferenciu, sledoval som správy a občas niečo napísal. Vlastne to bolo celkom podobné tomu, čo som robil na univerzite, alebo u Tibeťanov. Ako skúsenosť to bolo celkom dobré.

    Počas pobytu v Dillí som aj vyriešil svoje ďalšie cestovateľské plány. Bol už aj najvyšší čas, pretože moja pôvodná letenka prepadla 21.1. a indické víza boli platné do 8.2., bez možnosti predĺženia. Preto som bol veľmi rád, že sa mi nakoniec podarilo vybaviť si stáž v Číne. Zostávalo ešte vybaviť čínske víza. To bolo celkom zaujímavé riešiť hneď po tom, ako som prišiel po mesiaci s Tibeťaňmi, kde som sa prakticky venoval Číne dennodenne. Mal som aj trochu obavy, či ich dostanem, ale nakoniec to bolo v pohode a ja som mal otvorenú cestu do Číny! Pred tým samozrejme ešte posledný mesiac v Indii.

    Pobyt v Dillí bol celkom zaujímavý. Je fascinujúce žiť na takom mieste ako Dillí a snažiť sa v ňom zapadnúť. Masa ľudí, ktorá sa hrnie v metre počas špičky je podľa mňa najväčšia na svete. Nikto ma nepresvedčí, že niektoré metro na svete je preplnenejšie ako to v Dillí! Moje prvé pocity z Dillí ukazuje tento blog:
    ...aby som vyjadril aj pár prvých pocitov z Dillí, tak je to katastrofálne mesto! Ako typické hlavné mesto, všetko je tu dovedené do dokonalosti. V tomto prípade hlavne chaos, hrozne veľa ľudí a výborné obchodné taktiky pouličných predavačov. Len pre predstavu, včera som mal napr. veľké problémy vysvetliť dvom týpkom, že naozaj nechcem, aby mi na ulici čistili uši. Ale predstavte si, keď som povedal, že som zo Slovenska bez okolkov nalistoval stránku po česky, kde bola napísaná krátka oslavná báseň o tom aký je skvelý čistič uší. Ale predsa len som odolal.
    (rickyhoblog.blogspot.com, 3.1.2011)
    Vidieť na vlastné oči vládnu štvť v Dillí, teda tam kde som aj býval na veľvyslanectve, je celkom zážitok. Ohromné budovy, ktoré sa tvária, že demokraticky riadia štát s populáciou 1.2 miliardy. Viac reálnejšie sa človek cíti v starom Dillí. Maličké uličky, každý dom má obchod predávajúci často dosť bizarne vyzerajúce veci, pestrá zmes ľudí rôznych náboženstiev z rozličných častí Indie, poprípade okolitých štátov. A do toho všetkého neutíchajúci ruch. Rikše, motorky, autá, ľudia s povozmi, zvieratá. Nad hlavami neskutočná spleť kto-vie akých drôtov. India v priamom prenose. Ja som v tom čase už bol celkom oboznámený s Indiou a cítil som sa ako zbehlý miestňak, ostrieľaný Punjabskou realitou a niekoľkými expedíciami do okolitých indických štátov. A musím povedať, že som sa cítil dobre a naučil som sa žiť aj s tým, že každú chvíľu ma niekto oslovoval a niečo mi chcel predať, vysvetliť, povodiť ma. Necítil som sa v Dillí ako turista a v Indii už vôbec nie. Vedel som, ako skontrolovať kvalitu pašmíny a vedel som koľko má stáť, vedel som ako sa zbaviť niekoho kto mi predáva „ten najlepší hašiš z Himaláji“, alebo ako mi chce nejaký Kašmírčan ukázať jeho obchod, aj keď si nechcem nič kúpiť. A niekedy som si to aj celkom užíval.

    V Dillí je inak niekoľko zaujímavých miest. Napríklad som sa rozhodol neísť do Agry pozrieť si Taj Mahal, keďže v Dillí sú hrobky postavené v rovnakom štýle v rovnakej dobe, akurát nie z bieleho mramoru, ale z niečoho iného. Mal som však pocit, že sa mi nechce tlačiť sa s tými všetkými bohatými sviatočnými turistami a potom čakať pol hodinu aby som sa mohol odfotiť na slávnej lavičke pred Taj Mahalom. Mne stačilo sedieť takmer sám v parku v Dillí, čítať si a pozerať sa na takmer dokonalú kópiu Taj Mahalu, bez toho aby som o to musel bojovať s tisíckami Indov a odháňať tých najlepších žobrákov a obchodníkov, ktorý sa prebojovali až pred Taj Mahal.

    Pobyt v Dillí mi otvoril aj ďalšiu časť indickej tradície a to modernú históriu. Už pred tým som sa s ňou samozrejme občas stretol, ale tu som mal možnosť bližšie osobnosti ako M. Gándhi, I. Gándhi, J. Nehru a miesta kde žili a kde zomreli. Vidieť miesta, na ktorých zabili M. Gándhiho a I. Gándhiho bol celkom veľký zážitok. A pocity, ktoré človek má sú veľmi inšpiratívne. (Aby nedošlo k omylu, voči I. Gándhi nemám až také pozitívne názory, myslím, že jej dedičstvo je dosť sporné, aj keď indická vláda sa ju snaží predstaviť ako veľmi kladnú postavu).

    Koniec môjho pobytu v Dillí prišiel potom ako blesk z jasného neba. Mal som už kúpenú letenku z juhu Indie a plánoval som tam ísť vlakom. Trochu som dúfal, že budem mať ešte aspoň chvíľu na to, aby som si to tam pozrel a tak som stále odchod posúval, až som nakoniec odišiel hneď v piatok po poslednom pracovnom dni na veľvyslanectve. A išlo sa smer Chennai, dve noci a jeden deň v indickom vlaku. Mal som kúpené lôžko, tak som sa cítil celkom luxusne.