Je logické, že takýto intenzívny život na všetkých frontoch mal za dôsledok to, že som celkom rýchlo spoznával čínsku kultúru. A tak sa cítim oprávnený aspoň trochu to okomentovať. Ako prvé si samozrejme každý návštevník Číny musí všimnúť ako si nechutne ľudia odpľúvajú po zemi. Síce nepľúvajú hnusný červený žuvací tabak ako všetci v Indii, ale stále je to dosť zlé. Aj keď občas aj celkom sranda, keď vidíte ako si mladý párik vykračuje po parku a týpek odpľuvne pol kilový kameň. A čo ešte keď holka! Okrem toho sú Číňania hrozne hluční, a tak napr. v metre všetci vrieskajú do telefónov, v reštaurácii na čašníčky a podobne. Paradoxne, na ceste nikto nevrieska, aj keď na to existuje dôvodov viac ako dosť. Síce je doprava trochu viac organizovaná ako v Indii, stále prekvapí, ak na 5 prúdovej ceste vidíte ísť bicykel v strednom pruhu opačným smerom, alebo ak váš taxikár začne cúvať na výpadovke, keď zmešká správnu odbočku. Na ceste sa ale nikto nenechá vzrušovať.
Číňania sú inak veľmi pragmatickí ľudia. Čo im iné aj ostáva. Nezaujíma ich čo sa s nimi stane po smrti. Maximálne majú svojich bohov, ktorí im prinesú veľa peňazí, šťastie a zdravie. Nikoho ale až tak nezaujíma, čo po smrti. Pre mňa to bolo zo začiatku trochu prekvapujúce, hlavne po tom, čo som tieto otázky riešil v Indii s každým počnúc môjho učiteľa buddhizmu, končiac náhodných spolusediacich v autobusoch a rikša šoférov. Čo už, iný kraj... V Číne je naopak vrchol všetkého žiť harmonický život, ako platný člen spoločnosti. Všetko je akosi merané z pohľadu skupiny a štátu a nie z pohľadu jednotlivca. Nie je potom možno prekvapujúce, že ľudské práva jednotlivca nie sú najdôležitejšie meradlo úspechu...
Dostávam sa k otázke, ktorá nás pri rozprávaní o Číne napadne medzi prvými. Čína už dávno nie je komunistickou krajinou tak ako to poznáme z roprávania našich starých rodičov. Prakticky každý si tu môže otvoriť súkromnú firmu a obchodovať s čímkoľvek len chce, všade sú reklamy, zahraničné značky, luxusné autá a všetko tak ako to poznáme z domu. Alebo skôr z filmov, pretože také doma nemáme. Takže rozhodne žiadny „totáč“ s prázdnymi regálmi a radmi na banány. Pravdepodobne jediná vec, ktorá robí Čínu komunistickou je fakt, že jediná strana v štáte je zhodou okolnosti Komunistická Strana Číny, ktorá drží vo svojich rukách absolútnu moc. Akákoľvek snaha „smerovať ku komunizmu“ je však už asi dávno passé, aj oficiálne zdroje dnes spomínajú skôr rozvoj „s Čínskou charakteristikou“ a volajú po „sociálnom trhovom hospodárstve“ (čokoľvek si pod tým budeme predstavovať). Napriek tomu je pohľad na Čínsku komunistickú vlajku pred McDonaldom celkom inšpiratívny...
Kým komunizmus je v Číne jednoznačne mŕtvy, sú veci, ktoré komunistická strana zvládla na „jednotku“. V prvom rade musím spomenúť kontrolu informácií. Komunistická strana síce otvorila Čínu a obchoduje s každým, kto chce, ale stabilitu doma si veľmi dobre stráži. A to veľmi sofistikovane. Asi najznámejší spôsob je cenzúra internetu. Napríklad, mnohé internetové stránky sú blokované (okrem iného Facebook, Youtube, Twitter a mnohé ďalšie, ktoré riešia nezdravé témy) a „citlivé“ heslá sa vo vyhľadávačoch nedajú vyhľadávať (samotný Google je občas v rôznych „úsporných“ režimoch). V skutočnosti nie je nemožné obísť tieto praktiky a dostať sa k akýmkoľvek informáciam. Väčšina Číňaňov to ale nerobí, pretože o tom buď nevie, alebo to jednoducho nepotrebuje. Veď môžu pohodlne využívať produkty, ktoré im predstaví ich vláda. Je také jednoduché používať Baidu miesto Googlu, QQ miesto Facebooku, Weibo miesto Twitteru a čítať China Daily miesto BBC News. A tak v Číne veľa ľudí nevie o Nobelovej cene za mier, alebo o Dalai Lamovi a Tibete, alebo o tom, že za Mao Ce-Tunga zomrelo niekoľko desiatok miliónov ľudí ako priamy dôsledok jeho rozhodnutí.
Celkovo si myslím, že čínska továreň na informácie funguje veľmi dobre. Aj relatívne ruzumní a vysokoškolsky vzdelaní ľudia, s ktorými som mal možnosť rozprávať, majú iba veľmi hmlisté predstavy o tom, čo sa deje vo svete a čo sa vo svete vie o Číne. Nie je to však nijako prekvapujúce. Títo ľudia predsa vyrástli a žijú v spoločnosti, ktorá im posúva určitý príbeh. Koniec koncov, nie sme na tom my rovnako? Veď aj my vieme len to, o čom píšu v našich novinách.
Prvé dojmy
Môj život v Guangzhou
Čínska kultúra a spoločnosť
Ľudské práva
Cestovanie po Číne
Číňania sú inak veľmi pragmatickí ľudia. Čo im iné aj ostáva. Nezaujíma ich čo sa s nimi stane po smrti. Maximálne majú svojich bohov, ktorí im prinesú veľa peňazí, šťastie a zdravie. Nikoho ale až tak nezaujíma, čo po smrti. Pre mňa to bolo zo začiatku trochu prekvapujúce, hlavne po tom, čo som tieto otázky riešil v Indii s každým počnúc môjho učiteľa buddhizmu, končiac náhodných spolusediacich v autobusoch a rikša šoférov. Čo už, iný kraj... V Číne je naopak vrchol všetkého žiť harmonický život, ako platný člen spoločnosti. Všetko je akosi merané z pohľadu skupiny a štátu a nie z pohľadu jednotlivca. Nie je potom možno prekvapujúce, že ľudské práva jednotlivca nie sú najdôležitejšie meradlo úspechu...
Dostávam sa k otázke, ktorá nás pri rozprávaní o Číne napadne medzi prvými. Čína už dávno nie je komunistickou krajinou tak ako to poznáme z roprávania našich starých rodičov. Prakticky každý si tu môže otvoriť súkromnú firmu a obchodovať s čímkoľvek len chce, všade sú reklamy, zahraničné značky, luxusné autá a všetko tak ako to poznáme z domu. Alebo skôr z filmov, pretože také doma nemáme. Takže rozhodne žiadny „totáč“ s prázdnymi regálmi a radmi na banány. Pravdepodobne jediná vec, ktorá robí Čínu komunistickou je fakt, že jediná strana v štáte je zhodou okolnosti Komunistická Strana Číny, ktorá drží vo svojich rukách absolútnu moc. Akákoľvek snaha „smerovať ku komunizmu“ je však už asi dávno passé, aj oficiálne zdroje dnes spomínajú skôr rozvoj „s Čínskou charakteristikou“ a volajú po „sociálnom trhovom hospodárstve“ (čokoľvek si pod tým budeme predstavovať). Napriek tomu je pohľad na Čínsku komunistickú vlajku pred McDonaldom celkom inšpiratívny...
Kým komunizmus je v Číne jednoznačne mŕtvy, sú veci, ktoré komunistická strana zvládla na „jednotku“. V prvom rade musím spomenúť kontrolu informácií. Komunistická strana síce otvorila Čínu a obchoduje s každým, kto chce, ale stabilitu doma si veľmi dobre stráži. A to veľmi sofistikovane. Asi najznámejší spôsob je cenzúra internetu. Napríklad, mnohé internetové stránky sú blokované (okrem iného Facebook, Youtube, Twitter a mnohé ďalšie, ktoré riešia nezdravé témy) a „citlivé“ heslá sa vo vyhľadávačoch nedajú vyhľadávať (samotný Google je občas v rôznych „úsporných“ režimoch). V skutočnosti nie je nemožné obísť tieto praktiky a dostať sa k akýmkoľvek informáciam. Väčšina Číňaňov to ale nerobí, pretože o tom buď nevie, alebo to jednoducho nepotrebuje. Veď môžu pohodlne využívať produkty, ktoré im predstaví ich vláda. Je také jednoduché používať Baidu miesto Googlu, QQ miesto Facebooku, Weibo miesto Twitteru a čítať China Daily miesto BBC News. A tak v Číne veľa ľudí nevie o Nobelovej cene za mier, alebo o Dalai Lamovi a Tibete, alebo o tom, že za Mao Ce-Tunga zomrelo niekoľko desiatok miliónov ľudí ako priamy dôsledok jeho rozhodnutí.
Celkovo si myslím, že čínska továreň na informácie funguje veľmi dobre. Aj relatívne ruzumní a vysokoškolsky vzdelaní ľudia, s ktorými som mal možnosť rozprávať, majú iba veľmi hmlisté predstavy o tom, čo sa deje vo svete a čo sa vo svete vie o Číne. Nie je to však nijako prekvapujúce. Títo ľudia predsa vyrástli a žijú v spoločnosti, ktorá im posúva určitý príbeh. Koniec koncov, nie sme na tom my rovnako? Veď aj my vieme len to, o čom píšu v našich novinách.
Prvé dojmy
Môj život v Guangzhou
Čínska kultúra a spoločnosť
Ľudské práva
Cestovanie po Číne
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára