Mesiac na tibetskom ostrove

Odchod z univerzity teda nebol práve srdcervúci a keď som odišiel, cítil som sa naozaj šťastne a slobodne. V tom čase (1.12.2010) som ešte stále nemal žiadne ďalšie plány. Už niekedy v októbri som sa ale dozvedel, že môj projekt v Costa Rice nebol tesne schválený a teda som nemal žiadny program na druhý polrok. Rozhodol som sa, že sa pokúsim nájsť si nejakú ďalšiu stáž. Stále som však počítal s tým, že minimálne jeden mesiac budem cestovať po Indii, prípadne sa pôjdem pozrieť aj do Nepálu. Ešte pred začiatkom tohto intenzívneho cestovania som sa ale rozhodol ísť ešte raz do dediny Dharamsala pod úpätím Himaláji, aby som si tu pár dní oddýchol. V Dharamsale som už raz pred tým bol a svoje pocity som vtedy opísal takto:
Dharamsala je mestečko pod Himalájami a sem v roku 1959 utiekol Dalai Lama, ktorého neskôr nasledovalo viac ako 100.000 Tibeťanov. V časti Mcleod Ganj potom vzniklo tibetské exulantské centrum, ktoré sa zvykne nazývať aj Malý Tibet. Naozaj tam panuje veľmi silná atmosféra a všetko čo si našinec predstaví pod pojmom "Tibet" sa tam dá nájsť. Tibetské vlajky, budhistické kostoly, mnísi v červených habitoch, nápisy Free Tibet a fotky Dalai Lamu na každom kroku. V meste je aj dosť veľa turistov veľmi pestrého zloženia. Niektorí hľadajú duchovné obrodenie, niektorí si prečítali, že Dharamsala je turistické miesto, miestni Indovia tam napr. chodia, pretože tam je veľa zahraničných turistov a tak. Každý si príde na svoje. 
Mňa najviac uchvátilo niečo trochu iné. Tibet je dnes vo svete veľmi frekventovaná téma a Dalai Lamu považujem za veľmi významného človeka. Bolo však úžasné vidieť naozajstných Tibeťanov a naozajstného Dalai Lamu. Nejako som si uvedomil, že to, že hovoríme o nejakých ľudských právach, čítame o tom a potom nosíme také tričká má aj reálny rozmer - a tým sú úplne normálni ľudia, s ktorými sa dá rozprávať o úplne bežných veciach a ktorých rovnako zaujímajú úplne normálne veci. Jediná výnimka je, že títo ľudia museli niekedy aj pár týždňov chodiť cez Himaláje, aby som sa s nimi potom mohol rozprávať, alebo aby mi za 10 korún mohli predať náramok... Ešte jedna vec. Títo ľudia naozaj veria, že sa raz do Tibetu vrátia, konkrétne to znie asi takto: "... keď odídu čínski okupanti, tak...". Hmm, držím im palce.
(rickyhoblog.blogspot.com, 8.10.2010)

Nikdy pred príchodom do Indie som nebol nejaký veľký odborník na Tibetskú problematiku, ale keďže som v Indii strávil dosť času štúdiom náboženstiev, došlo aj na tibetský buddhizmus. Rovnako, keďže som sa zaujímal o Čínu, muselo sa to tiež dotýkať Tibetu. A nakoniec, keď mám niečo takéto priamo pod nosom, tak ma to proste začne zaujímať. A tak sa stalo, že hneď druhý deň v Dharamsale (po tom čo som prvý deň bol na Dalai Lamovom učení) ma napadlo, že by som mohol skúsiť nájsť si stáž v nejakej miestnej organizácii, alebo tibetskej inštitúcii. (Ešte aby bolo jasné, Tibeťania majú v exile vytvorené politické štruktúry a práve Dharamsala je ich sídlom. Nachádza sa tu teda tibetský exilový parlament, vláda, jednotlivé ministerstvá, nemocnice, školy a rôzne ďalšie veci.)

Pomerne rýchlo sa na mňa šťastie usmialo a už po obede som bol dohodnutý s organizáciou Tibetan Centre for Human Rights and Democracy (TCHRD). Jedná sa o čisto tibetskú organizáciu, ktorá pracuje ako agentúra pri tibetskom ministerstve zahraničných vecí, je však na ňom nezávislá. Čestnou hlavou organizácie je sám Dalai Lama a organizácia má aj OSN konzultatívny štatút. Jedná sa v skutočnosti o jedinú tibetskú organizáciu, ktorá monitoruje situáciu ľudských práv v Tibete. Ja som sa dohodol s riaditeľom, že tam zostanem mesiac a budem pracovať ako výskumník na témach, ktoré mi dajú. Z môjho pohľadu sa teda nemohlo nič lepšie stať. Bol som úplne nadšený a veľmi rád som zanechal svoje cestovateľské plány po Indii a rozhodol sa zostať mesiac s Tibeťanmi v Dharamsale.

V Dharamsale je niekoľko vecí, pre ktoré som sa tam cítil ako v raji. Príroda je tam úžasné. Našiel som si peknú izbu, z okna ktorej som mal priamo výhľad na 4500m vysoké kopce. Zobúdzať sa ráno na slnečné lúče, ktoré vychádzajú priamo spoza týchto hôr je neopísateľný pocit a vždy ma to nabilo ohromnou energiou. Dalšia vec, ktorou je Dharamsala zaujímavá je jej slobodná atmosféra. Keďže Tibet a budhizmus láka vo svete hlavne alternatívnejšie kruhy, Dharamsala mala mierne hippiesácky náboj, kde sa tibetské reštaurácie voľne miešali s jamajskými reggae barmi. Rovnako ľudia odrážali túto pestrú zmes a takmer každý večer sa konali rôzne koncerty, premietania filmov a podobne. Po Punjabskom nútenom spoločenskom pôste som si rád občas niekam zašiel.

Stále to však bol Tibet, ktorý bol pre mňa hlavným lákadlom. V práci som sa venoval Tibetu z politického hľadisku a postupne som si naštudoval históriu, súčasnú situáciu a medzinárodné postavenie. Okrem toho ma zaujímali aj náboženské otázky a zapísal som sa na kurzy buddhizmu a každý deň chodil na hodinu k tibetskému učiteľovi. Jeho hodiny boli úžasné. Vždy sme začali meditovaním a potom nasledoval výklad. Učiteľ učil po tibetsky a mal tam tlmočenie. Mal som šťastie, lebo som náhodou prišiel presne na jeden kompletný blok učenia, keď učiteľ vysvetlil od začiatku po koniec jednu základnú klasickú knihu (autor Je Tsongkhapa). Podarilo sa mi teda dosť pochopiť buddhistický spôsob rozmýšľania. Prišiel som aj na to, že napriek tomu, že dnes je v Indii veľmi málo buddhistov, indická kultúra je buddhizmom veľmi hlboko ovplyvnená a pochopenie konceptov ako karma, reinkarnácia, nirvána a podobne mi dodatočne vysvetlilo mnohé veci, ktoré som počas pobytu v Punjabe nepochopil.

Vytvoril som si akoby svoju teóriu o indickom spoločenskom usporiadaní, v centre ktorej bola práve reinkarnácia. O tej sa v Indii (a v Tibete) vôbec nediskutuje, berie sa ako úplná samozrejmosť. Táto viera má potom podľa môjho názoru ďalekosiahle dopady. Napríklad karmický zákon. Každá akcia vyvolá reakciu. V Indii väčšina ľudí verí, že akýkoľvek čin vyvolá efekt rovnakého charakteru. Pokiaľ sa Indovi stane niečo zlé, je jasné, že za to môže zlá karma. Kľudne aj z predchádzajúceho života. V bežnom živote má viera v karmu a reinkarnáciu za následok to, že je tu veľmi nízka kriminalita a ľudia sú zmierení so svojím osudom. Tu niekde môžeme nájsť vysvetlenie, ako je možné pretrvávanie kastovej spoločnosti, minimálne v mysleniach ľudí. Pre Indov je jednoducho postavenie v tomto živote výsledkom karmy z minulých životov, preto to musia pokojne prijať. Existencia karmy tak pomerne dobre ospravedlňuje spoločenské rozdiely, ktoré su tu často obrovské. Chudobný Ind potom bude pokojne znášať svoj údel a bude dúfať, že v ďalšom živote to bude on, kto sa bude voziť na športových autách do nových obchodních centier pozerať Bollywoodske trháky.

Ale späť k Tibetu. V skutočnosti som počas tohto mesiacu v Dharamsale ako keby odišiel z Indie, cítil som sa ako na nejakom ostrove. Dharamsala má skutočne unikátnu atmosféru...

Tibeťania sú v skutočnosti úplne normálni ľudia. V práci sa mi napríklad dve holky smiali, že chodím na hodiny buddhizmu. Pre nich je to asi ako pre nás katechizmus. Tiež to neznie úplne naj-cool. Hovorili, že oni sa ako buddhistky narodili, ale ešte nevyrástli dosť aby ho začali praktikovať. V kancelárii potom bol ešte jeden Tibeťan, ktorý utiekol z Tibetu pred nejakými 10 rokmi. Obe holky sa z neho trochu smiali, vraj sa strašne snaží nájsť si nejakú frajerku, ale nedarí sa mu veľmi. Celkovo bola v kancelárii dosť zábava, pretože títo traja sa stále hádali. Postupne so strácal našu európsku predstavu o tom, že Tibeťania sú pokojní nadľudia, ktorí trávia život v meditácii. Sú to tiež normálni ľudia.

Moja práca bola zatiaľ celkom zaujímavá. Mojou úlohou bolo spraviť výskum o násilnom presídlovaní Tibeťanov. Totiž, tretina Tibeťanov žije (alebo žila) stále kočovným spôsobom života. Širšia rodina tak vlastní niekoľko jakov a pár potrebných vecí, a takto putuje po horách a snaží sa prežiť. Jedná sa o spôsob života, ktorí Tibeťania žijú už tisíce rokov, bez väčších zmien. Aj keď to možno znie romanticky, je to dosť tvrdé. Väčšinu stravy napríklad tvorí vysušená múka z jačmeňu nazývaná tsampa, ryža je považovaná za luxus. Pre Tibeťanov je základ prežitia jak. V Tibetštine je dokonca slovo pre bohatsvo totožné so slovom pre jaka.

Každopádne, problém je, že v súčasnosti sa čínska vláda rozhodla týchto tibetských nomádov usadiť v novo-postavených mestách. Dôvodom má byť negatívny enviromentálny dopad ich kočovného spôsobu života, rovnako ako snaha pomôcť im v rozvoji. Jedná sa o dosť komplexnú problematiku, ale oba dôvody majú svoje nedostatky a Tibeťania tvrdia, že týmto krokom sa zničí unikátna tibetská kultúra a bývalí kočovníci zostanu na okraji spoločnosti, v nových mestských štvrtiach, bez akejkoľvek možnosti nájsť si prácu.

Avšak, po niekoľkých dňoch v organizácii, keď som sa pomaly chystal začať pracovať na tejto téme mi riaditeľ zadal novú prácu. Do výročnej správy, ktorá mala byť hotová za 2 týždne zrazu chýba celá jedna kapitola, pôvodná verzia je úplne nepoužiteľná. Takže som mal začať okamžite pracovať na tomto. Výročná správa je hlavný materiál, ktorý centrum vydávalo každý rok a komentovalo v ňom podrobne vývoj rôznych aspektov ľudských práv v Tibete. Mojou úlohou sa stalo napísať jednu zo 4 kapitol – politické a občianske práva počas roku 2010. Jednalo sa o celkom zodpovednú prácu a nemal som veľa času, tak som sa do toho musel celkom oprieť. Nakoniec sa mi to podarilo v akceptovateľnej podobe a táto vyše 20 stranová kapitola vo výročnej správe 2010 je moje dielo (-:

Samozrejme, okrem svojej práce na tejto konkrétnej problematike som spoznal aj rôzne aspekty života Tibeťanov. Napísal som o tom v tom čase blog:
Hneď prvá vec, ktorú musím spomenúť je tzv. „vzdušný pohreb“ (to je môj voľný preklad anglického „sky burial“). Keď niekto zomrie v Tibete, jeho telo sa odnesie na odľahlé miesto, tam sa naseká na kúsky a zjedia ho orly. Zmysel je veľmi duchovný a to ponúknuť sa iným tvorom. Tento spôsob pohrebu je ale možný asi len v Tibete, totiž Tibet je veľký ako polka Indie (a India je faakt veľká) a žije tam len asi 6 miliónov ľudí. Inak, pred pár mesiacmi bolo v Tibete dosť ničivé zemetrasenie a mnísi povedali, že tradičný pohreb sa už nemôže konať, lebo orly sú plné. A tak sa telá ponúkli rybám v rieke. Neviem čo si o tom myslíte vy, mňa síce myšlienka takéhoto pohrebu na začiatku dosť šokovala, ale musím uznať, že filozofia je naozaj bezchybná.
Ešte minimálne jedna tibetská tradícia stojí za spomenutie. Obľúbený nápoj Tibeťanov je čaj. Aby som bol presný, v angličtine tzv. „butter tea“. Nie, chyba nie je vo vašom prijímači. Tibeťania na dochutenie do čaju dávajú maslo a soľ. Chuť je naozaj, ehm, zaujímavá. Veď skúste doma.
Inak, stretol som sa už s niekoľkými nie celkom presnými vyjadreniami o Tibeťanoch v Tibete a v Indii. Tak pre poriadok, oproti 6 miliónov Tibeťanov v Tibete (Číne) dnes cca 170.000 žije v exile, z toho drvivá väčšina v Indii. Čo je síce dosť, ale stále nie väčšina, ako si niektorí ľudia myslia. Mimochodom, väčšina z tých v Indii naozaj absolvovala prechod cez Himaláje do Nepálu, ktorý trvá vyše 3 týždňov. Väčšinou chodia v noci a cez deň sa skrývajú, a potom keď prídu do Nepálu tak dúfajú, že ich Nepálci nepošlú späť (to sa v poslednej dobe stávalo). Rovnako sa stáva, že ich Číňania cestou chytia, alebo rovno zastrelia – to sa koniec koncov dialo aj u nás v ČSSR. Vraj iba každý druhý človek, ktorý uteká sa von naozaj dostane. Ročne to zvyklo byť priemerne 2000 Tibeťanov, ale v poslednej dobe je to asi polovica. Pre priblíženie len jeden príbeh za všetky – viete si predstaviť, že vás rodičia ako 7 ročných pošlú do školy? To asi áno, mňa takto tiež poslali. Niektorých Tibeťanov, s ktorými som sa rozprával, takto rodičia poslali do školy – do Indie cez Himaláje a Nepál, s tým, že ich možno už nikdy neuvidia.
(turcsanyi.blog.sme.sk, 10.1.2011)
Ešte k tým kopcom. Samozrejme som nemohol odísť z Dharamsaly bez toho, aby som si nedal aspon jeden poriadny trek. Bolo to úplne fascinujúce a moju vtedajšiu náladu určite najlepšie opíšu moje vteajšie slová:

Tieto riadky píšem ako nový človek. Ten, ktorý v decembri vybehol v Himalájach do 4300m (a nejaké drobné) videl západný hrebeň Himaláji a potom spal v jaskyni! 
Po týždni v Dharamshale ma už pomaly začali štvať tie kopce, ktoré sa na mi škeria každé ráno do tváre spoza vychádzajúceho slnka. A keďže som už jednu prechádzku do výšky cca 3500 mal, tak som sa vyznal natoľko, že som si dovolil odolať všetkým turistickým sprievodcom, ktorí mi tvrdili, že bez nich je to nemožné, nebezpečné a úplne zlé. Jediná vec, ktorá mi chýbala k šťastiu bol spacák, ideálne aspoň do mínus stupňov. To bol trochu problém, lebo urazení sprievodcovia mi ho nechceli požičať, ale nakoniec som ho získal po súkromných kanáloch a išlo sa.
Vyrazil som v piatok 10.12., zasvätení vedia, že je to deň odovzdávania Nobelovej ceny a v Tibetskej komunite je to štátny sviatok – keďže je to výročie keď ju dostal Dalai Lama. Tak som si doobedu pozrel nejaké vystúpenia, tance a tak a išiel som. Bol som ešte s jednou američankou, ktorá vraj žije v horách a v skutočnosti bola veľmi praktická.
Nesmiem zabudnúť na najdôležitejšieho člena výpravy – Dunča. India je okrem iného aj krajina potulujúcich sa psov, ktorí akosi tušia, že turisti majú mäkkšie srdcia ako nemilosrdní Indovia, a preto sa na nás nalepili traja psy. Dvoch sme odohnali, ale tretí proste išiel stále za nami, vôbec nič nechcel, nepozeral sa na nás, ani sa s nami nehral, proste išiel. A tak sme išli aj my.
Prvú noc sme strávili na Triunde, iba tri hodiny cesty. Chceli sme sa trochu rozohriať, ale podaril sa nám opak, bola tam riadna kosa, našťastie sme boli jediní turisti a náš punkoví prístup presvedčil majiteľa chaty, že za 500 rupiovú izbu mu dáme naozaj len 100 a nechal nás tam prespať. A boli sme kamoši. Okrem iného aj preto, že ako prvý človek sa netváril divne, keď sme mu povedali, že chceme ísť na „kopec tu nad nami“.
V noci sa náš Dunčo premenil na vlkolaka a niekoľko hodín nám búšil na dvere. Teda, je to záhada, čo to bolo a chcem veriť, že to bol náš mierumilovný Dunčo, lebo žiadne iné prijateľné možnosti nás nenapadli.
Druhý deň sme si od rána trochu švihli a o 12 sme dosiahli jaskyňu, kde sme sa chystali prespať. A keďže bolo pekné počasie, rozhodli sme sa, že si dáme vrcholový výstup. Mal trvať 2-3 hodiny, tak by sme to akurát stihli pred zotmením. Nakoniec sa to ale trochu zamotalo. Jednak tie kopce vyzerajú nedostnupné a oni tak trochu aj sú. Jednak sme nepoznali cestu, čo nás trochu spomalilo, lebo sme našli takú, kde sme museli často liezť. No a nakoniec od cca 4000m je to celkom tlak na hlavu, minimálne keď šlapete už 8 hodín.
Tak sme sa dostali na vrchol o 4 a skoro nám oči vypadli z okálov. To čo som videl bolo neskutočné. Pohľad ako z nejakej trápnej horolezeckej knihy, alebo ako z okna lietadla. O ceste dole pomlčím. Do jaskyne sme prišli 18.10 a Jessie povedala, že o 5 minút neskôr by už bolo neskoro. Ja som odpadol do spacáku, Jessie sa chvíľu hrala s ohňom. Noc sme prečkali v poho no a potom veľmi relaxačná cesta dole. Slnko, fajný čajík, pohoda. Pod Triundom sme potom dosiahli oblaky a pod nimi bolo dosť škaredo. Výlet sa skončil.
Ad Dunčo – Dunčo to s nami vyštveral až hore a ostal s nami 3 dni. Vôbec od nás nechcel jesť, ani nepil, na záchod išiel iba raz. No a nakoniec sa stratil tesne pred tým, ako sme dosiahli oblaky. Bolo to dosť misteriózne.
(rickyhoblog.blogspot.com, 14.12.2010)
Koniec môjho pobytu v Dharamsale potom prišiel dosť rýchlo. Na vianoce prišlo niekoľko kamarátov z Punjabu a spravili sme si naozajstnú štedrovečernú hostinu. Bola aj kapustnica, aj keď nie z kyslej kapusty, ale z normálnej a dochutená octom. Tento trik inak odporúčam, bola fakt dobrá. Okrem nej ešte ryba (piekla moja tibetská kolegyňa) a zemiakový šalát (made by Dominika z Banskej Bystrici). Proste, jeden slovenský večer v Indii. Po Vianociach potom pár dní normálneho života, potom prišiel silvester a 1.1.2011 som sa už vybral smerom k mojej ďalšej zastávke – Dillí.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára