Každodenný boj v Punjabe

Keď som 1.9.2010 odchádzal z domu, netušil som, že to bude až na tak dlho a že tento „výlet“ bude zahŕňať viac zastávok. Pôvodný plán bol pomerne skromný – mal som zostať v Indii do 21.1.2011 na kedy som mal kúpenú spiatočnú letenku a väčšinu času som mal stráviť na Lovely Professional University, pri meste Jalandhar v indickom štáte Punjab. Túto stáž som si vybavil cez organizáciu AIESEC.

Vlastne, ako ma vôbec napadlo takto si ešte pred skončením školy niekam vyraziť? V skutočnosti som mal už dlho nutkanie ísť sa pozrieť niekam vonku z Európy. Zhodou okolností sa mi prvý krát podarilo dostať sa z Európy ešte pred týmto výletom, ale to bolo iba na 2 týždne v Maroku, čo v skutočnosti nie je až tak ďaleko. Tak či tak, moje srdce vždy kričalo po latinskej Amerike. V skutočnosti som už pred tým jednal s organizáciami z Hondurasu, Uruguayu a Costa Rici o tom, že by som tam išiel na nejakú dobrovoľnícku stáž. Avšak, problém boli vždy peniaze – nemohol som si dovoliť zaplatiť si sám letenku a pol ročný pobyt v zahraničí, preto som potreboval nejaký projekt. Nakoniec sa mi podarilo podať si projekt cez Európsku dobrovoľnícku službu do jednej organizácie v Costa Rice. Môj projekt sa mal začať vo februári 2011 a tak mi zostalo čakať pol roka. Lenže v škole sa mi to podarilo vybaviť tak, že som mal spravené predmety z jesenného semestra, preto ma napadlo, že ešte pred tým, ako sa vyberiem do svojej vysnívanej latinskej Ameriky sa môžem ísť pozrieť opačným smerom. A tak padlo rozhodnutie na Indiu. O Indii som toho pred príchodom vedel dosť málo. Nebol som si vlastne ani istý, či je hlavné mesto Bombai, Kalkata, alebo Dillí (-:

Moje prvé dojmy z Indie boli približne takéto:

Na počudovanie ma na letisku čakali nejakí ľudia a bez dlhších prestojov ma vypravili smer Punjab. Zdalo sa mi, že tu niečo nepasuje, no po 10 hodinovej ceste busom som sa trochu upokojil. Za oknom sa odohrávala zatiaľ riadna kovbojka. Všade rozbité domy, smetie, milión áut - väčšinou nákladných a podobne. Občas nejaký kostol naozaj ľubovoľného vierovyznania, alebo prudko gíčovitý paláco-dom.
No a potom som došiel na kampus a čakalo ma jedno obrovské stavenisko na obrovskej ploche s veľa ľuďmi a budovami. Slabšie povahy by mali dosť, ja som sa tiež necítil úplne vo svojej koži. Moja izba vyzerala podobne, v strede niečoho, v čom by sa pomaly dal hrať futbal, bola jedna posteľ (-: Ale potom som ešte dostal skriňu, stôl a stoličky, to uznávam. Celý čas sa okolo mňa motalo niekoľko ľudí, ktorí sa tvárili, že mi splnia každé želanie. Cítil som sa trochu paradoxne.
(rickyhoblog.blogspot.com, 3.9.2010)
Moja prvá zastávka (pôvodne plánovaná ako jediná) bola teda súkromná univerzita v Punjabe a mojou úlohou bolo, aspoň podla popisu práce, prednášať niečo zo svojho oboru na katedre manažmentu. Popis bol dosť široký a nejednoznačný, a preto som bol dosť zvedavý pred príchodom ako sa to nakoniec vyvinie. A vyvinulo sa to tak, že oni odo mňa v skutočnosti chceli, aby som učil dva predmety MBA študentov manažmentu! To bola pomerne zaujímavá situácia, pretože ja sám študujem magisterský program a budem ho končiť budúci rok, čo vlastne znamená, že som učil študentov rovnakej úrovni ako som ja, avšak ktorý sú už momentálne po promócii, ešte skôr ako ich slávny európsky učiteľ. Zaujímavý paradox... Možno aj vás bude zaujímať to, čo niektorých iných ľudí, ako je toto možné. Odpoveď možno priblíži môj stručný opis kvality tejto „univerzity“ (a len tak mimochodom, jedná sa v skutočnosti o jednu z najlepších univerzít v 25 miliónovom Punjabe, o existencii ktorej vedia aj ľudia v okolitých štátoch, ako som sa mal možnosť počas svojích ciest presvedčiť):

Možno mám veľké nároky, ale toto, čo tu prebieha, mi veľmi univerzitu nepripomína. Dochádzka je z princípu povinná, učitelia napomínajú a vyhadzujú študentov z triedy, keď sa bavia. Jeden učiteľ má denne aj tri, alebo štyri hodiny. Administratíva kontroluje, či učiteľ skutočne v čase výuky učil, podľa pravidiel nesmie vo vyhradenom čase opustiť triedu.

Do pamäti sa mi napr. vryli niektoré výroky, ktoré tu padli:

- "Ja nemám čas rozmýšľať nad takými vecami, musím pracovať" - komentár učiteľa keď som od neho chcel zistiť jeho postoj k neoliberalizmu v medzinárodnom obchode.
- "My musíme študentov prinútiť (force) aby robili to, čo chceme my" - vysvetlenie šéfa katedry na ďalšom z pamätných stretnutí, keď diskutovali ako dosiahnuť, aby si 50% študentov predplatili The Economist. 
Niekoľko ďalších vecí mi vŕta v hlave. Nikto sa napr. netvári, že na univerzite by sa mala robiť nejaká "vedecká" aktivita, keď som to spomenul jednému týpkovi, veľmi ho táto myšlienka zaujala a chce sa so mnou o tom ešte rozprávať. Alebo, dosť často sa tu skloňuje slovo "disciplína". Ale že by niekoho zaujímala aj "sloboda", s tým som sa ešte nestretol. Maximálne vo významne "nemôžme nechať študentom toľko slobody".

Ak by som sa pristavil pri slovíčku "Lovely", ktorým sa tu začína každé pomenovanie, tak jeho použitie mi príde ako naozaj otvorený výsmech. Univerzita funguje už 5 rokov, no väčšina budov je stále vo výstavbe, vrátane internátov, všade sú ťažké stroje, smrdí kanalizácia. Do toho je všade naokolo (aj vnútri kampusu) ostnato-drôtený plot, na každom rohu policajti a vojaci, občas s veľmi pôsobivou puškou v ruke, ktorá na mňa pôsobí ako veľmi pripravená na použitie. Celkovú atmosféru občas medzi zahraničnými prirovnávame k väzeniu...
Aby som však iba nekritizoval, po určitej úvahe ma napadla aj nejaká pozitívna vec. Škola sa naozaj bytostne zaujíma o to, aby študenti získali prácu. Existuje tu špeciálne oddelenie, ktoré komunikuje s firmami a so študentami a dohadzuje kontrakty. Rovnako sa mi zdá ako inšpiratívne, že celková výučba je zamerená prísne na využiteľnosť v praxi.

Ak by som to teda mal nejako to... Lovely Professional University rozhodne nespĺňa podmienku "lovely" a pravdepodobne ani "university". Naopak, celkovo je "professional" až príliš, keď prakticky celá jej činnosť je zameraná na to, aby sa študent naučil veľmi konkrétne činnosti, ktoré potom budú od nich vyžadovať v praxi, a teda aby jednoducho získali uplatnenie. Vlastne, jedná sa o veľmi jednoduchý business. Na rovinu, čo by som mal od súkromnej univerzity aj očakávať...


(rickyhoblog.blogspot.com, 25.9.2010)

Kvalita univerzity však nič nemenila na tom, že som sa mal prebiť učením, a to rozhodne nemusí byť jednoduché. Preto som sa snažil ako som len vedel, aby som dostal dobré predmety s dobrými učiteľmi, od ktorých by som sa teoreticky aj niečo mohol priučiť. Po rôznych diskusiách s miestnymi profesormi mi pridelili dva predmety – Manažérsku ekonómiu a Medzinárodnú obchodnú ekonómiu. Moje počiatočné pocity, tak ako som ich vtedy opisoval, hovoria sami za seba:

Zdraví vás nový, nádejný učiteľ ekonómie! (-: Dnes som mal svoju prvú hodinu, predmet sa volá Managerial Economics a téma bola produkčné krivky. Moji spolužiaci si určite spomínajú, že špeciálne táto téma z mikroekonómie mi vždy išla (-: Pre predstavu - v triede mám asi 50 študentov, cca 1/3 sú holky, sú to štvrtáci, takže za rok by mali získať MBA. Okrem toho je v triede asi 8 ventilátorov, ktoré produkujú hluk dosť veľký na to, aby to spôsobilo problémy v už tak dosť ťažkej komunikácii s miestnymi Indmi. 
Počas hodiny som pochopil, čo znamená frázička "oblial ma pot", pretože to doslovne opisuje to, čo sa so mnou dialo. V miestnej lepkavej horúčave a pod paľbou veľmi štipľavých otázok som sa skutočne pekne zapotil a 60 minút sa mi zdalo veľmi veľa. Ale nakoniec som to prežil. A zajtra môžem ísť zase. A napozajtra zase
(rickyhoblog.blogspot.com, 6.9.2010)
Nakoniec to ale s tým učením nebolo také ostré. Po prvom týždni mi vymenili predmet Manažérska ekonómia za predmet o medzikultúrnej obchodnej komunikácii a tam som sa cítil oveľa lepšie. Väčšinou som potom až do konca mal prednášku v priemere každý druhý deň a bolo to buď o niečom kultúrnom, alebo o medzinárodnom obchode. Určite ste teda správne postrehli, že som mal dosť času na to, aby som robil to čo som chcel. A to bolo v prvom rade štúdium o Indii. A tak sa stalo, že väčšinu času ako profesor na unvierzite som strávil čítaním o indických náboženstvách, histórii a súčasnej situácii Indie. A každý deň som čítal miestne noviny (Tu niekde sa dá nájsť aj vysvetlenie, prečo ma tak náhle začala zaujímať Čína, keď som nikdy pred tým o nej ani nepáchol. Totiž v bežných indických novinách nájdete každý deň články o Číne, vyzeralo to tak, že Indovia sú Čínou a porovnávaním sa s Čínou posadnutí).

Samozrejme, pred tým ako som do Indie prišiel, som mal veľké cestovateľské plány. Teda, ani nie tak konkrétne plány, ako skôr taký všeobecný pocit, že uvidím v Indii kus sveta. Tieto moje turisticko-poznávacie nálady dostali pomerne kruté „zaucho“ hneď potom, ako som prišiel a zistil som svoju situáciu. Môj univerzitný kampus sa nachádzal medzi dvoma mestami Jalandharom a Phagwarou, pri čom do každého z nich trvala cesta takmer hodinu. Inak sme sa nachádzali asi 350 km severozápadne od Dillí, čo v miestnych podmienkach znamenalo cca 10 hodín autobusom (bez zápchy). Môj pracovný týždeň trval 6 dní, na poznávanie som tak mal iba jeden deň. V miliónovom Jalandhare však bola najzaujímavejšia atrakcia neporiadok a okrem toho to, že tam nie je naozaj nič zaujímavé. No a doprava do nejakej lákavejšej destinácie samozrejme trvala neuveriteľné časy. Takže som sa rozhodol (z núdze cnosť) zamerať sa na poznávanie všedného života. A ten v Indii evidentne nie je jednoduchý.

Mnoho zahraničných ľudí navštevuje Indiu a vracia sa z nej užasnutí, spokojní a oddýchnutí. Doma potom hovoria o tom, aké je to v Indii super bezchybné a ako tam musíte ísť pozrieť si tú úžasnú prírodu a zažiť skvelú atmosféru. Samozrejme, v Indii sú miesta, ktoré sedia tomuto opisu nadšených turistov. Môj pohľad je však iný. V lokalite, kde som býval 3 mesiace, nie je absolútne nič, čo by mohlo nejakého turistu pritiahnuť. Preto tam ani žiadny nie je. V skutočnosti som za celý čas v tomto meste nikdy nevidel žiadneho zahraničného človeka, okrem tých, ktorých som poznal a ktorí pracovali so mnou. Aj preto sme boli po meste celkom známi. Na autobusovej stanici, ktorá v Jalandhare slúži ako centrum mesta, napríklad vždy všetci vedeli, kam chceme ísť a bez pýtania nám ukazovali na autobus, ktorý tam ide.

Pobyt v Punjabe mi teda Indiu predstavil ináč ako ľuďom, ktorý po nej cestujú a hľadajú tie najkrajšie a najzaujímavejšie miesta. Samozrejme, ich správanie je úplne v poriadku. Neodráža však to, aká je India naozaj. Väčšina Indie je zaprášená a zablátená, s množstvom ľudí, áut a rikší, polí, chudobných chatrčí a ľudí spiacich na chodníkoch. Na uliciach panuje neskutočný hluk, zjavne tu neplatia žiadne pravidlá, okrem pravidiel džungle. Silnejší, rýchlejší a väčší vyhráva.

Z tohto sa môže javiť, že som to v Punjabe nemal jednoduché. To naozaj nie. Rozhodne nemôžem povedať, že by som bol počas tohto času nejako veľmi šťastný. Moje nálady sa asi častejšie dali opísať ako „šokovaný“, alebo „frustrovaný“. Avšak, nemohol som sa sťažovať – veď som odišiel z Európy preto, aby som videl niečo odlišné! Preto som si už vtedy povedal, že je to vlastne takto v poriadku, a dnes s odstupom času si myslím, že čas v Punjabe bol jeden z najpoučnejších počas celého uplynulého roku. Nikdy potom som už nebol vystavený takému tlaku bez možnosti úniku. Jednalo o rýchlokurz do indickej reality.

Čo konkrétne teda bolo také problematické? Je to ťažko opísať, ale skúsim náhodne vybrať pár vecí.

Doprava:

V Jalandhare nebola žiadna mestská doprava, všade sa muselo ísť rikšou. Jedným dychom však treba uznať, že jazda rikšou je riadna sranda. Samozrejme, pokiaľ ňou nemusíte jazdiť príliš často. Ak som chcel ísť niekam ďalej, mohol som sa rozhodnúť medzi autobusom, alebo vlakom. Autobus bol viacmenej istota, chodil prakticky non-stop, aj v noci a s malými intervalmi (India evidentne nespí). Avšak jazda autobusom väčšinou nebola najluxusnejšia – ak ste napríklad išli niekam do obľúbenej destinácie, tak sa do autobusu natlačilo toľko ľudí, koľko je len fyzicky možné. A Indovia majú fyzické možnosti tlačenia úplne inde ako my. Indické vlaky by teoreticky mohli byť lepšia možnosť, ale opäť tu je „ale“. Platí to len vtedy, ak máte to šťastie, že sa vám podarí kúpiť si akúkoľvek miestenku. V opačnom prípade cestujete v tzv. „general class“, a to znamená, že vám spoločnosť robia tí najchudobnejší ľudia (občas zavesený z vlaku, lebo sa už nezmestili do vnútra), niekedy sa okolo vás objavia rôzne zvieratá. Vlakové stanice tiež nie sú najsympatickejším miestom a v nočnom čase sa všetky bez rozdielu menia na nocľahárne.

Špina: 
V Indii sa odpadky až tak neriešia. Na ulici nie sú koše a celkom pochybujem, že existuje nejaký systém nakladania s odpadom. Teda, iný ako „vyhoď odpad pred svoj dom“ a potom „odhrň odpad na kopu za ulicu“. Ťažko proti tomu niečo robiť a nakoniec budete aj vy nútení hádzať všetko na zem, prípadne na spomínanú „kopu s odpadom“.

Zvieratá:
Určite viete, že kravy sú v Indii posvätné zvieratá. Je to skutočne tak. Indovia kravy nejedia, čo teda znamená, že ich ani nezabíjajú. Kravy však stále chovajú na mlieko. Ak teda krava prestane dávať mlieko, je absolútne nepotrebná a v tom prípade sa stáva bezdomovcom a putuje na ulicu, robiť spoločnosť potulným psom, mačkám, prasatám a ktovie akým ďalším zvieratám. Tieto zvieratá sa potom živia asi prevažne odpadom, ktorý počas svojho „stolovania“ zvyknú ďalej rozhadzovať po ulici.

Ľudia:
India je naozaj prepchatá ľuďmi. Takmer bez rozdielu v čase sú ulice a všetky verejné priestory vždy preplnené ohromnou pohybujúcou sa masou ľudí. Ak neskôr budem hovoriť o Číne, tak vedzte, že v Indii je toto oveľa horšie.

Spoločenský život:
Indovia pravdepodobne necítia takú naliehavú potrebu socializácie ako my „západňáci“. Preto v 30 tisícovom univerzitnom kampuse a miliónovom meste je takmer nula možností čo sa dá po práci, alebo vo voľnom čase robiť. Napríklad jediná kaviareň na kampuse zatvárala o 9 a už aj tak bola poslednú hodinu prázdna. Ak ste chceli ísť náhodou na rande (nástrahy tohto kroku ešte budú vysvetlené neskôr), tak sa ako najideálnejšia možnosť javil – McDonald! Milé bary a hospody teda rozhodne nehrozili. Koniec koncov, (nie veľmi chutné) pivo v obchode stálo rovnako ako jedlo v obstojnej reštaurácii.

Chudoba:
Pre bežného Európana nie je nič príjemné pozerať sa na chudobu. Punjab nie je na tom relatívne až tak zle, patrí medzi najbohatšie indické štáty. Niekde som videl štatistiku, podľa ktorej iba 10% obyvateľov v Punjabe žije pod hranicou chudoby. V niektorých indických štátoch je to až 50%. Už Punjab je však dosť zlý. V noci človek vidí spiacich ľudí všade naokolo – stanice, ulice, chodníky, dokonca aj ostrovčeky medzi cestami sú plné spiacich ľudí. Cez deň potom mnohí z týchto ľudí žobrú. Ak máte ešte menšie šťastie, tak vidíte ľudí s nejakou telesnou vadou. Aby to nebolo všetko, ako jediný Európan na okolí ste považovaní za bohatého, preto ste pre túto skupinu ľudí špeciálne atraktívny...

To čo som tu písal asi neznie najsympatickejšie. Ale nepíšem to preto, aby som vás odradil od toho aby ste išli do Indie. Alebo preto, aby som vysvetlil, prečo nemám rád Indiu. V skutočnosti totiž Indiu mám rád. Dokonca by som mohol povedať, že ju určitým spôsobom zbožňujem. Rešpektujem ľudí, ktorí tam žijú. Rešpektujem to, ako to dokážu a ako si pri tom všetkom dokážu udržať dobrú náladu.

Ak by som mal začať s ľuďmi, tak ako prvé musím povedať, že Indovia sú neuveriteľne milí. Ak budete mať to šťastie, že sa dostanete do Indie, tak možno pochopíte to, čo tým myslím, ak poviem, že niekedy sú Indovia až „príliš“ milí. Na ulici vás budú zastavovať neznámi ľudia a pýtať sa odkiaľ ste, ľudia v autobuse sa s vami budú chcieť rozprávať, mnohí ľudia vám budú dávať čísla a budú vám núkať pomoc. Nie je nič zriedkavé, že vás niekto s kým sa poznáte 15 minút pozve k sebe domov, poprípade vás zavolajú ľudia na indickú svadbu (bohužiaľ, toto je moja najväčšia prehra v Indii – nejako mi to nevyšlo na žiadnu svadbu. Svadba je pri tom pre Indov úplne najväčšia a možno jediná skutočná zábava). Niekto, s kým sa poznáte relatívne chvíľu vás začne brať ako priateľa a bude sa o vás starať a dávať na vás pozor. Áno, toto všetko je pekné. Na druhej strane si však určite viete predstaviť, že tento spôsob prístupu sa môže stať po čase otravným, alebo nepríjemným. Aj keď s tým súhlasím, ja si myslím, že je úžasné, že sú Indovia takýto priateľskí a pohostinní. Kde inde sa vám môže len tak jednoducho stať, že ak nemáte kde spať, tak vás niekto zavolá k sebe domov?

Asi moja najlepšia známosť v Indii je Satnam Singh a jeho rodina. Satnam bol pôvodne môj sused na kampuse, býval vo vedľajšej izbe. Bol nejaký šéf ochrankárov, nikdy som to veľmi nepochopil, čo presne robil, ale to je vedľajšie. Satnam bol veľmi zvláštny človek. Jeho angličtina bola na hrane únosnosti a komunikácia s ním bola možná iba s veľmi otvorenou mysľou. Satnam mal 59 rokov, bol sikh, nosil turban a kaaru (náramok na ruke) a nestrihal si vlasy ani bradu. Teda, neskôr som zistil, že aj keď bol pôvodne sikhkského náboženstva, pridal sa k duchovnej ceste Radha Soami. Mimochodom, mnohí sikhovia sú zamestnaní v bezpečnostných silách, čo pravdepodobne súvisí aj s tým, že sikhizmus ako náboženstvo vznikol ako vojenské hnutie proti šíreniu islamu v Punjabe. Satnam tiež strávil 20 rokov v indickej armáde (letectve).

Na univerzite sa však Satnamovi nepáčilo (vraj tam nemal slobodu – to sa mu teda nedivím, aj keď ma to trochu prekvapilo, keď mi to povedal Ind), preto po pár týždňoch podal výpoveď. Ale ešte pred tým sme sa dohodli, že ho prídem pozrieť do jeho dediny. Na to som, samozrejme, pristal, veď som bol zvedavý, ako to tam bude vyzerať. A tak ma jedného dňa prišiel vyzdvihnúť na motorke a po skoro hodine jazdy sme došli. Vlastne môžem povedať, že Satnamova dedina je jedno z mála Punjabských miest, kde som sa fakt cítil dobre. Satnamova rodina bola skvelá. Mal 3 dcéry (z toho najstaršia už vydatá a žila v Dillí) a jedného syna, ktorý bol profesionálny hráč kriketu. Satnam nebol úplne chudobný, mal dôchodok od armády a okrem toho vlastnil pole, na ktorom pestoval rôzne veci. Niekoľko krát mi ho bol ukázať. Satnamova žena asi nerobila nič (teda okrem toho, že sa starala o domácnosť – čo samo o sebe bolo dosť veľa), ale vraj bola v minulosti zvolená za starostku dediny, podľa čoho usudzujem, že patrili asi medzi vyššie vrstvy.

U Satnama na dedine som zažil veci, o ktorých sa zvykne hovoriť vo filmoch. Keď som prišiel, tak ma čakali všetci s veľkými očakávaniami, potom sme išli do sikhského kostola (Gurdwara), kde sme jedli a pri tej príležitosti ma predstavil všetkým miestňakom (sikhské gurdwary ponúkajú zadarmo jedlo, a to nie len sikhom, ale každému, kto chce). Povodili ma po dedine, všetci ľudia na mňa pozerali. Keď som neskôr pri jednej príležitosti skúšal zamávať so sikhským mečom, miestňaci z toho boli úplne nadšení.

Satnam mi zvykol hovoriť, že som ako jeho syn. Neviem presne, či so mnou mal, alebo dokonca stále má, nejaké plány. Každopádne mi niekoľkokrát navrhol, že mám zobrať jeho syna do Európy a nájsť mu prácu. Rovnako mám podozrenie, že ma chcel dať dokopy so svojou dcérou.

Satnam mi predstavil aj svojho guru z Radha Soami. Viac o dni, keď sme tam spolu išli v blogu, ktorý som si vtedy napísal:
Celé to začalo už v sobotu, keď som nevedel čo s načatým víkendom a tak som zavolal môjmu kamošovi Satnamovi. Ten mi hneď vymyslel program, ktorý zahrňoval okamžitú prepravu k nemu na dedinu, prespanie a ráno veľmi skorý odchod na nejaké miesto. Satnam. 
O to viac som bol prekvapený, keď sme prišli na miesto. Cestou som pochytil, že ideme na nejaký "teaching", ale každý dotaz na náboženstvo viedol k odpovedi, že "každý má dve nohy a nos a všetci sme rovnakí, tak prečo sa stále pýtam na náboženstvá?" Ok, miesto, na ktorom sme sa začali zhromažďovať mi pripomínalo najväčší hangár pre lietadlá na svete a dosť ma zaskočilo, keď sa celý tento hangár zaplnil ľuďmi. Naozaj nepreháňam, bolo tam cca 50.000 ľudí a všetci prišli počúvať "teaching". Samotný teaching ma až tak nenadchol, a to hlavne preto, že trval dve hodiny a bol v punjabi, ale potom ma Satnam začal vodiť po areály. Až vtedy som si uvedomil, že sa nejedná iba o hangár, ale prakticky o celé mesto. V tomto meste dávali zadarmo ľuďom jesť (ale väčšina z nich prispievala), mali tam obchody, ubytovanie, chrámy, všade rovné a čisté ulice, kľud, tráva a kopec zelene, nikto sa nikam netlačil, ľudia chodili po chodníkoch a kopec ďalších vymožeností, ktoré v Indii rozhodne nie sú samozrejmé.
Z Radha Soami som bol potom dosť dlhý čas veľmi nadšený a naštudoval som si o nich základné veci. Jedná sa o vec, ktorá dobre prezentuje duchovnú podstatu Indie. Totiž, v Indie sú prítomné viaceré „náboženstvá“, ale je tu aj mnoho „siekt“. India je krajina s bohatou duchovnou tradíciou a hranice medzi náboženstvami boli tradične nie veľmi definované. Napríklad hinduizmus, ktorý je akoby materským náboženstvom Indie do seba inkorporoval mnohé prvky budhizmu (napr. samotného Buddhu uznáva ako boha). V Indii je dosť veľa rôznych guru, učiteľov a svätých ľudí. Títo potom hlásajú rôzne veci, ktoré sa väčšinou nedajú jednoducho zaškatuľkovať do určitého náboženstva. Radha Soami je podobná vec. V ich prípade dokonca otvorene tvrdia, že sa nejedná o náboženstvo, ale o duchovnú cestu, ktorá iba dopĺňa náboženstvá. Existujú preto kresťanskí, moslimskí, sikhskí aj hinduistickí Radha Soami, ktorých spája to, že uznávajú učenie Radha Soami ako cestu k dosiahnutiu cieľov svojich náboženstiev. Podľa môjho názoru v učeniach týchto guru existuje mnoho múdrosti.
 Ešte pred tým, ako sa pustím v rozprávaní o mojich indických počinoch ďalej z Punjabu, chcem spomenúť niekoľko vecí, na ktoré som prišiel iba kvôli tomu, že som žil na indickom univerzitnom kampuse. Prvá je o vzťahu medzi mužmi a ženami. Musím povedať, že kým India a Európa sú od seba odlišné prakticky vo všetkom, toto je vec, ktorú považujem za vôbec najväčší individuálny rozdiel medzi našimi dvoma kultúrami.
India so svojou kultúrou, ktorá nám na prvý pohľad môže pripadať ako veľmi „dobrá“, sympatická, ľudomilná a podobne, nenachádza miesto pre lásku muža a ženy. Znie to možno divne, hlavne keď si predstavíme indické filmy, pesničky, klipy, alebo aj staršie vyjadrenia ako Taj Mahal, kamasutra apod. Áno, to všetko je o láske. Napriek tomu, že o nej každý hovorí, drvivá väčšina ľudí, vrátane mladých a vzdelaných, súhlasí s tým, že manželstvo je záväzok. Nie je to len o dvoch ľuďoch. Je to o celých rodinách, o celom živote, o širšej spoločnosti. Väčšinou potom pre lásku miesto nezostane a manželstvá sú „dohodené“. V Indii je naozaj aj dnes väčšina manželstiev dohodnutých.
Absolvoval som niekoľko rozhovorov s Indmi, rovnako sme túto tému rozoberali aj so zahraničnými. Pre zahraničných nie je čo riešiť. Dohodnuté manželstvo je zlé, je to proti „osobným“ právam „nútiť“ niekoho k manželstvu s vybraným človekom. Naopak, mnohí Indovia mi povedali, že na „skutočnú“ lásku neveria aj preto, že na Západe mnoho manželstiev končí rozvodom. To je v ich očiach omnoho horšie.
Paradoxne, aj keď Západná spoločnosť podľa mňa stratila už takmer všetky morálne princípy, my na Západe stále veríme v to, že láska (medzi mužom a ženou) musí existovať. Že pre každého tu je ten jeden správny. V Indii je tých správnych podstatne viac, a ide o to prežiť život správnym spôsobom, splniť si záväzok voči spoločnosti.
(turcsanyi.blog.sme.sk, 18.12.2010)
Len na doplnenie, v Indii naozaj nie je bežné mať „frajerku“ (aj keď, ak sa spýtate na túto vec Indov, povedia vám, to čo vždy, „girlfriend, no problem!“. Potom sa ich ale opýtate, či teda nejakú majú, alebo už niekedy mali a oni vám povedia, že jasné, že nie). Ak by som sa pokúsil predstaviť si podobný kampus na akom som v Indii bol u nás, bolo by to miesto, kde je takmer každý popárovaný a voľný čas trávi rôznymi neviazanými zábavami. Nie v Indii. Za celý čas čo som tam bol som videl maximálne 3 páry chlapcov a dievčat držiacich sa za ruky. Pozor, páry 2x chlapec, alebo 2x dievča vidno pomerne často! (Jeden by sa opýtal, či je teda v pohode byť v Indii homosexuál. V pohode to nie je, Indovia však takýto telesný kontakt medzi rovnakým pohlavím považujú za úplne normálny. Aj keď ja si myslím, že to aj vďaka určitému odpieraniu iných radostí potom môže viesť rôznymi smermi.)

Takže ak sa ma niekedy budete pýtať „ako Indky“, tak vedzte, že som sa za 5 mesiacov rozprával súkromne s troma. Jedna bola Satnamova dcéra, jedna bola študentka, ktorá za mnou vždy prišla do kabinetu ešte s jednou kamoškou a jedna bola normálna kamoška, s ktorou som sa stretol na juhu Indie, kde to je trochu voľnejšie. Na severe však len tak si vyjsť von s Indkou veľmi neprichádza do úvahy.

Posledná vec, ktorú nemôžem vynechať pri opise môjho pobyte na univerzite je kvalita miestnej byrokracie a indický prístup k pravidlám a celkovo k organizovaniu vecí. Naša univerzita rozhodne nebola taká globálna a interkultúrálna, ako sa ju snažilo vedenie predstaviť, a tak som do tajov indickej pracovnej morálky mal možnosť preniknúť viac ako by mi bolo milé. Na rovinu musím povedať, že to bolo fakt zlé. Indov je dosť veľa a pracovná sila teda asi môže byť dosť lacná. Vedie to potom k absurdnému deleniu práce. V univerzitnej kaviarni vás tak naraz obslúži aj 5 ľudí, jeden od vás zoberie objednávku, druhý ju nablokuje, tretí vám vydá peniaze, štvrtý vám pripraví čo chcete, piaty vám to dá. Naozaj nepreháňam. Choďte sa pozrieť na vlastné oči. A toto je opäť vec, kde India tromfuje Čínu, ktorá sa síce tiež snaží vytvárať nezmyselné pracovné náplne, ale od Indov sa ešte má čo učiť.

Čo sa týka pravidiel, toto bola asi najproblematickejšia časť celého pobytu. Indovia sú totiž dosť hierarchicky založený, a tak musí každé rozhodnutie prísť zhora. Toto rozhodnutie sa potom nespochybňuje. Je teda bežné, že na akúkoľvek banálnu žiadosť sa potom musíte ísť pýtať nadriadených. Po určitých skúsenostiach som dostal pocit, že napríklad vedúci katedry, ktorý by u nás za normálnych okolností trávil stále dosť času študijnými vecami, je na tejto univerzite niečo ako stroj na podpisovanie. Kedykoľvek som od neho niečo chcel (teda, skôr potreboval a to väčšinou práve podpis), počas 5 minútového rozhovoru ho niekoľkokrát prišiel vyrušiť jeho sluha a doniesol mu niečo na podpis.

Jeden príklad za všetko. Univerzita mala svoj vlastný firewall, čím chcela prinútiť študentov, aby netrávili čas na facebooku a iných podobných stránkach, ale venovali sa učeniu. Preto blokovala rôzne stránky. Podľa čoho však stránky boli vyberané mi nie je celkom jasné. Niekoľko dní bol napríklad blokovaný Google! Stálo ma dosť úsilia vymôcť si výnimku, aby som napríklad mohol slobodne používať Skype. Musím ale uznať, že to bol dobrý tréning na Great Chinese Firewall, ktorý som potom mohol obchádzať aj pomocou indických proxy pripojení.

Celkovo musím povedať, že som na univerzite strávil extrémne veľa času týmto honom na podpisy. Len pre predstavu, posledný deň na kampuse som strávil zháňaním 13(!!) podpisov od rôznych ľudí, ktorí mali potvrdiť, že nemám voči univerzite žiadne záväzky. Polovicu z týchto ľudí som videl po prvý krát...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára