Časť druhá – Malajzia

Nápad ísť do Malajzie bol pomerne starý. Ako všetko počas tohto roku, nič z toho ma nezaujímalo pred tým, ako som odišiel z Európy. Ale počas pobytu v Indii a pohľadu na všetku tú chudobu ma napadlo, že by mohlo byť zaujímavé a osviežujúce ísť si pozrieť Singapúr, o ktorom som síce nič nevedel, ale predstavoval si ho ako moderný ostrov uprostred mora ázijskej chudoby. Keď sa potom ukázalo, že pôjdem na ďalší pol rok do Číny, tak ma napadlo, že by som mohol počas cesty z Indie do Číny stihnúť niečo pozrieť. Singapúr síce nevyšiel, ale podarila sa mi Malajzia a Kuala Lumpur so slávnymi Petronas Towers mi v skutočnosti evokovala podobné pocity ako samotný Singapúr.

Nakoniec som si vytvoril cestovateľský plán v Malajzii, ktorý pozostával z troch vecí – vidieť super mrakodrapy, navštíviť naozajstnú džungľu a vyvaliť sa na gýčovej tropickej pláži. Všetko sa mi splnilo.

Inak, prechod z Indie do Číny nemôže byť plynulejší ako keď ídete cez Malajziu. Malajzia je totiž multikultúrna krajina, v ktorej žijú tri skupiny obyvateľstva – Malajci, ktorí sú vo väčšine, sú pôvodní obyvatelia a zo zákona sú moslimovia a vzťahujú sa na nich moslimské zákony. Okrem nich potom existujú v Malajzii veľmi početné a približne rovnako veľké skupiny Číňanov a Indov. Kým Číňania boli historicky bohatá vrstva a stále im patrí väčšina majetku v Malajzii, Indovia naopak často vykonávali menej lukratívne práce. Je preto pravdepodobnejšie, že váš šéf v Malajzii je Číňan a nie Ind, alebo Malajec. Naopak, do práce vás asi odnesie taxikár Ind. Najväčšia sranda pre mňa bola tá, že Indovia v Malajzii sú iní ako tí v Indii. Taxikár sa vás napríklad nesnaží oklamať a bez diskusie zapne taxometer. Ak sa pýtate na autobus, tak vám férovo povie, že je to v pohode a informuje vás odkiaľ a kedy ide. Aj indické chrámy v Malajzii vyzerajú ináč. Modernejšie, čistejšie... Menej indicky. A aby som nezabudol, väčšina vládnych funkcií je samozrejme rezervovaná pre Malajcov, ktorí sa potom snažia získať bohatstvo od Číňanov. Toto všetko sa odohráva na pozadí momentálnej kampane podporovať národnú identitu štátu Malajzia – „Jedna Malajzia“. Skutočne som nemohol prísť do zaujímavejšej krajiny na ceste z Indie do Číny. Aby toho ešte nebolo dosť, v Kuala Lumpur som býval u couchsurferky, ktorá bola potomok pôvodných obyvateľov z Bornea a bola kresťanka. Jedna Malajzia.

Prvá vec, ktorú si musíme o Malajzii vyjasniť je, že to nie je žiadna rozvojová krajina. Hlavné mesto má jedny z najvyšších a najmodernejších budov na svete a aj ďalšie provinčné mestá vyzerajú podobne – spájajú moderné prvky s vplyvom islamu miestnej kultúry a to zasadené v tropickej atmosfére. Dokonca aj v menšom mestečku nájdete v pohode KFC na námestí (nie že by som tým merial úroveň vyspelosti). Pre mňa osobne bol príchod sem šok a ešte aj dnes posledný deň som sa z toho úplne nespamätal. Rozdiel medzi Indiou a Malajziou je obrovský, a tak som sa prichytil, ako sa pýtam couchsurferky z Bornea, či tu majú smetné koše. V Indii táto otázka dáva veľmi dobrý zmysel, ale v Malajzii už nie úplne a ona reagovala záchvatom smiechu.

Podľa svojho plánu som teda zostal pár dní v Kuala Lumpur, počas ktorých som sa chcel aklimatizovať späť na civilizáciu a zvyknúť si na pohľad na vysoké budovy, chodiť po chodníkoch a vyhadzovať veci do koša. Bol som sa pozrieť aj na historický prístav v Malake, kde som sa poprechádzal po čínskej štvrti počas čínskeho nového roku, čo bolo sympatické intro do nasledujúceho pobytu v Číne.

Potom som išiel do spomínanej džungle, kde som bez väčších problémov strávil dva dni na treku. Bol som rád, že sa mi podarilo ísť s jedným Austrálčanom, ktorého som náhodne deň pred tým stretol. Predsa len, sám v džungli... V džungli sme nevideli žiadne zvieratá, ak nepočítam pijavice, ktoré boli úplne všade a hlavne v našich topánkach. Už dopredu nás pred nimi ľudia varovali, ale keďže veľmi proti nim neexistuje žiadny účinný prostriedok a nie je to zase až taký veľký problém, tak sme si pijavice vyťahovali vždy keď sme si to všimli. Nič príjemné, ale dá sa na to zvyknúť. Väčšia sranda bola, keď sme sa na druhý deň stratili a omylom sa ocitli na mieste, kde sme boli večer pred tým. Tak sme si dali miernu zachádzku, ale nebol žiadny problém Jediné vzrušenie potom prišlo, keď sme dosť blízko od nás začuli pomerne dramatický zvuk. Asi to bola nejaké divoká sviňa, alebo niečo také. My sme samozrejme asi na 5 minút prestali dýchať a chystali sa na to, že budeme mať to veľké šťastie, o ktorom hovorili domorodci a uvidíme nejakého tigra, alebo niečo podobné. Nestalo sa a šťastne sme vyšli z džungle. Tesne pri východe sme potom skutočne videli rodinku divých svíň ako sa spokojne prechádza okolo turistickej informačnej kancelárie.

Moje kroky potom viedli na sever, k thajským hraniciam. Z nejakých dôvodov tu mala skoro každá dedina postavený úžasný buddhistický chrám, ktorý čakal iba na objavenie. A tak som si požičal bicykel a strávil deň tým, že som sa bicykloval po dedinách a snažil nájsť čím viac chrámov. Bol to prekrásny deň a zostal mi ešte dlho potom v pamäti. Okrem iného aj preto, že som si neskutočne spálil ruky a nasledujúcich niekoľko týždňov sa mi potom ešte v Číne lúpala koža.

Perhentian Islands, ktoré som si vybral na to, aby splnili bod „gýčový tropický ostrov“ boli dva ostrovy približne 30 km od pobrežia a dostať sa na nich dalo rýchločlnom. Ak by bola aj nejaká pomalšia možnosť, určite by som ju zvolil, lebo som mal celkom nahnané, keď náš čln s 5 ľuďmi na palube spravil vzdialenosť za polhodinu. Na ostrovoch som potom strávil 3 dni a cítil som sa ako Robinsonsuper.

Aby som dal aspoň jednu pikošku z ostrovov... Prechádzal som sa tak poza jeden hotel a zrazu som narazil na nejakého obrovského plaza, naozaj mal aspoň 3-4 metre a vyzeral teda približne ako krokodíl. Bol priamo predo mnou na lesnej cestičke a okolo som videl pár ďalších, menších, iba 2 metrových. Keď jeden miestňak videl mojej zdesenie – tak to okomentoval ako „nekušu“. A fakt nekusali.

Zvyšok Malajzie prebehol bez akýchkoľvek problémov, dostal som sa naspäť do Kuala Lumpur, vyzdvihol si batožinu, išiel na letisko a odletel smer Hong Kong. Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, tak som v Malajzii nezažil žiadne „vzrušujúce“ dobrodružstvo, také ako napr. v Maroku, alebo Indii, kde bolo všetko tak trochu nejasné, zakryté rúškom tajomstva. Tu išlo všetko hladko, bez prieťahov. Všetci tu hovoria po anglicky, každý na ulici poradí, existujú mapy, značky, všetko je jasné. Aj mentalita ľudí tu bola podobnejšia nám, a tak som, na rozdiel od skúsenosti v Indii, v Malajzii vedel vždy všetko vybaviť a prediskutovať tak ako som potreboval.

Malajzia však bola pre mňa zaujímavá ešte z jedného pohľadu. Bolo to tu, kde som si uvedomil, že už som nejako dlho sám. Vlastne, od kedy som odišiel z univerzity v Punjabe, som bol bez stálych kamarátov, občas som sa s niekym stretol, ale väčšinu času som bol sám. Už to bolo skoro 3 mesiace. To je celkom dlhá doba a tak som často rozmýšľal nad tým, ako to bude v Číne. Na druhej strane, tento čas bol pre mňa veľmi poučný a spravil som si veľa vnútorných predsavzatí. Napríklad som sa rozhodol, že v Číne sa musím naučiť po čínsky (-: