Ako vidno vyššie, hneď po príchode do Číny som rozbehol svoj plán s čínštinou. Skutočne to bola jedna z hlavných vecí, na ktoré som sa podujal – totiž naučiť sa čínsky tak, aby som na konci vedel zvládať jednoduchú konverzáciu. Teraz už môžem trochu predbehnúť dobu a povedať, že sa mi to prakticky podarilo, ale chcelo to určité nasadenie. V prvom rade som si hneď vygoogloval niekoho, kto by ma nakopol na začiatku a hneď som mal dve osobné učiteľky. Okrem toho som si získal niekoľko materiálov a začal sa učiť slovíčka naspamäť. Ak by ma videla moja milá profesorka nemčiny z gymnázia, asi by mi nespoznala. Z nejakých nepochopiteľných príčin sa mi zdalo učenie čínskych slovíčiek naspamäť ako celkom príjemné trávenie času. Dosť veľa mi dali aj moji novopečení miestni kamaráti. Tých som skutočne v Guangzhou vďaka couchsurfingu našiel a tí so mnou chodili vonku aj napriek tomu, že som asi nebol práve najzaujímavejší spoločník – totiž komunikoval som asi iba o dvoch veciach: o Indii a o čínštine. O to viac si ich cením a som im vďačný.
Môj život v Guangzhou inak zo začiatku asi pripomínal život tigra, ktorého niekto pustí z reťaze. Možno som si to takto po dvoch mesiacoch samoty nepredstavoval, ale v skutočnosti som prvý mesiac strávil každý večer na rôznych večeriach a kultúrnych podujatiach. Veď to nadšenie je určite vidieť v nasledujúcich riadkoch:
Ešte by som možno pridal, že som sa naučil aj ďalšiu čínsku národnú hru – Majiang (Mahjong). Okrem toho som z nejakých nejasných príčin hneď od začiatku prepadol panike, že nestihnem vidieť dosť z Číny, preto som každú chvíľu niekam vyrazil. Po dvoch mesiacoch som tak mal na konte Hong Kong, Yangshuo, Dongguan a Humen a ďalšie destinácie v provincii Guangdong a meste Guangzhou. Bola to veselá doba.
Práca mi medzitým nijako nekrížila plány, pracoval som pár dní v týždni a väčšinu času a energie som tak mohol venovať čínštine a čítaním rôznych čínskych klasík. Samozrejme som opäť prepadol čítaniu novín podobne ako v Indii. Prvá vec, ktorú som si musel všimnúť, že kým v Indii je každý deň článok o Číne, v Číne sa zase navážajú do „Západu“ všeobecne a USA konkrétne. Bolo pomerne zaujímavé každý deň si prečítať niečo zlé o západnej kultúre. Okrem toho ale v novinách písali aj dosť veľa o Číne a musím vás vyviesť z omylu, ak si myslíte, že to boli vždy iba pozitívne propagandistické veci. Ak neveríte, pozrite si internetovú stránku (www.globaltimes.cn).
Čo sa týka čínskych klasík, tak som sa pustil do Confuciusa. A nebol to ani taký veľký problém prebiť sa nim. Väčši problém mi robilo 4 zväzkové „Legenda o troch kráľovstvách“. Táto slávna čínska epopej bola však nad moje sily a po cca 200 stranách a niekoľko tisíc postáv som to vzdal. Možno sa k tomu ešte niekedy vrátim. Vrámci hesla „spoznaj svojho nepriateľa“ som si zabezpečil aj červenú knihu Mao Tse-tunga v angličtine a trochu sa na ňu pozrel. Nič ma tam ale tak neoslovilo, a tak som nerozšíril miliardové davy jej čitateľov.
Nemyslite si ale, že som zabíjal svoj drahocenný čas v Číne iba pred knihami! Určite vás z omylu vyvedie nasledujúci zápis:
Prvé dojmy
Môj život v Guangzhou
Čínska kultúra a spoločnosť
Ľudské práva
Cestovanie po Číne
Môj život v Guangzhou inak zo začiatku asi pripomínal život tigra, ktorého niekto pustí z reťaze. Možno som si to takto po dvoch mesiacoch samoty nepredstavoval, ale v skutočnosti som prvý mesiac strávil každý večer na rôznych večeriach a kultúrnych podujatiach. Veď to nadšenie je určite vidieť v nasledujúcich riadkoch:
Môj život sa tu začal dosť rapídne zaplňovať rôznymi aktivitami. Stále ma nepustil pocit, že sa dokážem naučiť čínsky, dokonca by som povedal, že už aj ľudia okolo mňa si zvykli na tento môj sebavedomý prístup a prestali sa mi vysmievať. Okrem toho všade naokolo hrdo vyhlasujem, že žijem v Guangzhou a som tu miestny. Toto vyhlásenie nie je až také bizarné, väčšina Guangzhou totiž tvoria prisťahovalci z rôznych kútov Číny. Niečo ako že v Brne tiež nikdy nestretnete naozajstného Brňaka. Napriek tomu ma môj vonkajší vzhľad robí trochu vzdialený pojmu „Guangzhou local“, preto je to vždy dobrá sranda vysvetľovať niekomu môj status.
Predvčerom som bol hrať čínsky národný šport bedminton a ešte stále to cítim vždy,keď si chcem sadnúť, alebo sa prevaliť v posteli. Dúfam, že sa to po ďalších návštevách kurtov zlepší. Ale bolo to super a určite tam pôjdem.
Pred pár dňami som sa naučil hrať čínsky šach. Úžasná vec. Princíp je viac menej podobný nášmu šachu, akurát figúrky majú iné schopnosti. Mal som z toho teda pocit ako keď si k nejakej dobrej hre kúpite datadisk. V čínskom šachu tak máte v strede rieku, nie je tam kráľovná, máte dvoch slonov a ďalšie milé rozdiely. Jeden rozdiel je ale trochu problematický – „figúrky“ nie sú v skutočnosti figúrkami, ale iba kameňmi s čínskym slovom. Okrem toho sú nápisy v niektorých prípadoch na jednotlivých stranách rozdielne aj v prípade rovnakých figúr. Takže na to aby ste si čínsky šach mohli zahrať, sa musíte naučiť cca 15 čínskych znakov. Alebo si pod nich napísať čo to je (-:
A ešte som sa naučiť hrať aj Go. To možno poznáte. Je to super vec.
Ortodoxné turistické atrakcie som zatiaľ nezačal vymetať. Navštívil som zatiaľ nejaké dve historické budovy, ale oproti tým všetkým mrakodrapom a skleneným budovám vyzerajú ako od chudobných príbuzných. Myslím, že na to bude ešte dosť času. Veď som miestňak.
(rickyhoblog.blogspot.com, 3.3.2011)
Ešte by som možno pridal, že som sa naučil aj ďalšiu čínsku národnú hru – Majiang (Mahjong). Okrem toho som z nejakých nejasných príčin hneď od začiatku prepadol panike, že nestihnem vidieť dosť z Číny, preto som každú chvíľu niekam vyrazil. Po dvoch mesiacoch som tak mal na konte Hong Kong, Yangshuo, Dongguan a Humen a ďalšie destinácie v provincii Guangdong a meste Guangzhou. Bola to veselá doba.
Práca mi medzitým nijako nekrížila plány, pracoval som pár dní v týždni a väčšinu času a energie som tak mohol venovať čínštine a čítaním rôznych čínskych klasík. Samozrejme som opäť prepadol čítaniu novín podobne ako v Indii. Prvá vec, ktorú som si musel všimnúť, že kým v Indii je každý deň článok o Číne, v Číne sa zase navážajú do „Západu“ všeobecne a USA konkrétne. Bolo pomerne zaujímavé každý deň si prečítať niečo zlé o západnej kultúre. Okrem toho ale v novinách písali aj dosť veľa o Číne a musím vás vyviesť z omylu, ak si myslíte, že to boli vždy iba pozitívne propagandistické veci. Ak neveríte, pozrite si internetovú stránku (www.globaltimes.cn).
Čo sa týka čínskych klasík, tak som sa pustil do Confuciusa. A nebol to ani taký veľký problém prebiť sa nim. Väčši problém mi robilo 4 zväzkové „Legenda o troch kráľovstvách“. Táto slávna čínska epopej bola však nad moje sily a po cca 200 stranách a niekoľko tisíc postáv som to vzdal. Možno sa k tomu ešte niekedy vrátim. Vrámci hesla „spoznaj svojho nepriateľa“ som si zabezpečil aj červenú knihu Mao Tse-tunga v angličtine a trochu sa na ňu pozrel. Nič ma tam ale tak neoslovilo, a tak som nerozšíril miliardové davy jej čitateľov.
Nemyslite si ale, že som zabíjal svoj drahocenný čas v Číne iba pred knihami! Určite vás z omylu vyvedie nasledujúci zápis:
Tento článok píšem iba vo svojej materinčine – východoslovenčíne a pevne dúfam, že úroveň google translatoru nie je natoľko vyspelá, aby to dokázal preložiť do pochopiteľnej angličtiny. Totiž, všetko čo budem písať je čistá pravda, ale predsa len sa jedná o trochu chúlostivú tému a v prípade, že to moji miestni kamaráti budú skúšať prekladať sa mi úplne nechce im vysvetlovať „ako som to myslel“.
K veci. Párkrát som sa už zmienil pomimo, že miestňaci ma tu majú za superstarholky ma majú za ... (hmmm... ako to slušne a jednoducho povedať).... výnimočného. Úplne vidím ako možno niektorí z vás vyprskli na monitory počítačov, je to však naozaj pravda, že u miestnych dievčat vzbudzujem pomerne veľký záujem. Pomerne preto, lebo z domu som nebol úplne zvyknutý na to, že by odo mňa neznáme holky pýtali číslo, chceli sa so mnou fotiť a na rovinu mi hovorili, že som pekný. Tak, a je to vonku, a ani to nebolelo.
Pre predstavu jeden príbeh z dnešného dňa. Pracoval som na informačnom stánku na metrovej stanici pred výstavou. Som tam samozrejme jediný zahraničný, okrem mňa asi 5 holiek a 2 týpci (celkom dobrý pomer, už som si tu zvykol na podobné). Tri kolegyne ma už štvrtý deň permanentne spovedajú o tom, či sa mi páči tamtá holka, či sa mi páčia také vlasy, aké typy holiek mám rád a tak. Dve nové holky sa so mnou dnes fotili súkromne na mobil, okrem toho asi ďalšie 4 okoloidúce. Najväčší gól sa však stal počas obedňajšej prestávky, keď počas obedu (bol som s 2 spomínanými kolegyňami) na mňa začali hovoriť dve holky od vedlajšieho stolu (plynulou čínštinou a veľmi lámanou angličtinou), že aký som pekný a tak. Potom sa ma spýtali či s nimi chcem byť kamarát – keďže v Číne facebook nefunguje (pre nich), tak to znamenalo, že akože normálny reálny kamarát. A tak som im dal svoje číslo, už keď sme tí kamaráti, odfotili sme sa a na koniec som sa ešte opýtal ako že sa volajú moje nové kamošky. „Happy news“. Áno, vidíte dobre, jedna holka používa anglické meno „Happy news“. A ešte poznamenala, že dúfa, že nezabudnem meno...Ťažko. Už sa teším, keď zavolá a povie: „Hello, it’s Happy news“.
(rickyhoblog.blogspot.com, 25.4.2011)Jednoducho v Číne to chodí tak, že zahraniční chlapci sa kamarátia s miestnymi holkami. V Indii je to zase naopak, zahraničné holky sa kamarátia s miestnymi chlapcami. Takže je to fifty : fifty.
Prvé dojmy
Môj život v Guangzhou
Čínska kultúra a spoločnosť
Ľudské práva
Cestovanie po Číne
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára