Už od kedy som prišiel do Indie som dúfal, že by sa mi mohlo podariť vybaviť si stáž na slovenskom veľvyslanectve v Dillí. Vybavovanie bolo naozaj hrôzostrašný proces, ale keďže som ho absolvoval ešte z Punjabu z univerzity, pripadalo mi to celkom normálne, že musím poslať asi desať dokumentov, scanov, odporúčacích listov a podobne a potom čakať dva mesiace. Keď som už prestal dúfať, že niekedy dostanem vôbec akúkoľvek odpoveď, tak mi prišlo rozhodnutie o prijatí. V tom čase som bol čerstvo zabývaní v Dharamsale, a tak som sa cítil až trochu divne, že mi tak všetko začalo vychádzať. Na druhej strane stáž na veľvyslanectve znamenala, že moje plánované takmer dvojmesačné cestovanie po Indii bolo definitívne pochované. Rovnako to začalo vyzerať, že letenku na 21.1.2011 nevyužijem a zostanem niekde v Ázii. Medzičasom som sa už dosť snažil vybaviť si nejakú ďalšiu stáž a celkom som sa obzeral na východ – Čína, Malajzia a podobne. Ale postupne.
Prechod do Dillí bol trochu problematický. Škriabať sa po Dharamsale s troma batohmi o hmotnosti približne 40kg nie je nič príjemné, a už vôbec nie deň po Silvestri. Potom príchod niekde na predmestie Dillí o 5 ráno. Január, tma, zima, chatrče a všade kopec ľudí... Tak som teda odmietol všetkých taxikárov a rikša šoférov, ktorý ma niekam chceli odniesť (veď kam by som išiel o 5 ráno) a postavil som sa k nim k ohňu aby som zahnal zimu. Tento môj krok nečakali, ale po chvíli ich to prestalo trápiť. A tak som tam s nimi postával kým sa rozvidnelo. Potom som si išiel dať niekoľko čajov a raňajky do najbližšieho stánku. Možno je teraz tá správna doba priznať moju veľkú indickú lásku – masala čaj. Najlepší na svete a ako sa vyjadrila jedna moja kamarátka, čaj je v ňom tá najmenej podstatná ingrediencia. To, čo je dôležité, je korenie, cukor a mlieko. A v januári na ulici ešte teplota. Jednoducho, masala čaj je u mňa v indickom rebríčku veľmi vysoko.
Moja cestovateľská adventúra sa potom skončila celkom šťastne – dorazil som štastne na veľvyslanectvo, kde som dostal svoj apartmán. Kúrenie a teplá voda! Nemyslel som si, že tieto dva vynálezy budem raz takto vysoko ceniť. Dal som si teplý kúpeľ a v mysli sa usmieval nad tým, ako to bude vyzerať v Dillí. Presun z himalájskeho tibetského centra do indického hlavného mesta priamo na veľvyslanectvo mi pripadala ako celkom dobrý vtip.
Slovenské veľvyslanectvo v Dillí je dosť veľké. Budova bola postavená odhadom niekedy v 70 rokoch a v tom čase bolo Československo veľmi významný svetový hráč. Budova tak odráža túto dobu a postavenie. Je to taká zvláštna kockovitá stavba, architektonicky vraj veľmi zaujímavá. Mne sa až tak zase nepáčila, ale ok. Celkovo sa vraj predpokladalo, že tam bude pracovať 300 ľudí. Dnes je budova rozdelená na slovenskú a českú časť a dokopy je tam možno 20-30 ľudí. Ak teda nepočítam Indov. Vyzerá to teda trochu vyprahnuto až apokalypticky. Ale komplex je to super. Napríklad tam sú tenisové kurty, bazén, alebo kino. A prekrásne záhrady. Jednoducho, tí, ktorí tam pracujú, nemajú veľkú motiváciu vychádzať do indickej reality, a preto to ani nerobia.
Mesiac na veľvyslanectve mi ubehol nakoniec veľmi rýchlo. Je to dosť krátka doba robiť niečo seriózne a viac menej jediné čo som stihol, bolo pochopiť o čom to tam aspoň v krátkosti je a ako vyzerá taký život na veľvyslanectve. Musím povedať, že to nie je zase až taká bomba, ako si to občas predstavujeme. Ale nie je to zase ani zlé. Koniec koncov, väčšina dnešných pracovných pozícii má podstatne atraktívnejší názov ako skutočnú pracovnú náplň.
Moja práca na veľvyslanectve nebola vlastne nijako presne určená a tak som iba pomáhal s čím bolo treba. Občas som išiel na nejakú prednášku, alebo konferenciu, sledoval som správy a občas niečo napísal. Vlastne to bolo celkom podobné tomu, čo som robil na univerzite, alebo u Tibeťanov. Ako skúsenosť to bolo celkom dobré.
Počas pobytu v Dillí som aj vyriešil svoje ďalšie cestovateľské plány. Bol už aj najvyšší čas, pretože moja pôvodná letenka prepadla 21.1. a indické víza boli platné do 8.2., bez možnosti predĺženia. Preto som bol veľmi rád, že sa mi nakoniec podarilo vybaviť si stáž v Číne. Zostávalo ešte vybaviť čínske víza. To bolo celkom zaujímavé riešiť hneď po tom, ako som prišiel po mesiaci s Tibeťaňmi, kde som sa prakticky venoval Číne dennodenne. Mal som aj trochu obavy, či ich dostanem, ale nakoniec to bolo v pohode a ja som mal otvorenú cestu do Číny! Pred tým samozrejme ešte posledný mesiac v Indii.
Pobyt v Dillí bol celkom zaujímavý. Je fascinujúce žiť na takom mieste ako Dillí a snažiť sa v ňom zapadnúť. Masa ľudí, ktorá sa hrnie v metre počas špičky je podľa mňa najväčšia na svete. Nikto ma nepresvedčí, že niektoré metro na svete je preplnenejšie ako to v Dillí! Moje prvé pocity z Dillí ukazuje tento blog:
V Dillí je inak niekoľko zaujímavých miest. Napríklad som sa rozhodol neísť do Agry pozrieť si Taj Mahal, keďže v Dillí sú hrobky postavené v rovnakom štýle v rovnakej dobe, akurát nie z bieleho mramoru, ale z niečoho iného. Mal som však pocit, že sa mi nechce tlačiť sa s tými všetkými bohatými sviatočnými turistami a potom čakať pol hodinu aby som sa mohol odfotiť na slávnej lavičke pred Taj Mahalom. Mne stačilo sedieť takmer sám v parku v Dillí, čítať si a pozerať sa na takmer dokonalú kópiu Taj Mahalu, bez toho aby som o to musel bojovať s tisíckami Indov a odháňať tých najlepších žobrákov a obchodníkov, ktorý sa prebojovali až pred Taj Mahal.
Pobyt v Dillí mi otvoril aj ďalšiu časť indickej tradície a to modernú históriu. Už pred tým som sa s ňou samozrejme občas stretol, ale tu som mal možnosť bližšie osobnosti ako M. Gándhi, I. Gándhi, J. Nehru a miesta kde žili a kde zomreli. Vidieť miesta, na ktorých zabili M. Gándhiho a I. Gándhiho bol celkom veľký zážitok. A pocity, ktoré človek má sú veľmi inšpiratívne. (Aby nedošlo k omylu, voči I. Gándhi nemám až také pozitívne názory, myslím, že jej dedičstvo je dosť sporné, aj keď indická vláda sa ju snaží predstaviť ako veľmi kladnú postavu).
Koniec môjho pobytu v Dillí prišiel potom ako blesk z jasného neba. Mal som už kúpenú letenku z juhu Indie a plánoval som tam ísť vlakom. Trochu som dúfal, že budem mať ešte aspoň chvíľu na to, aby som si to tam pozrel a tak som stále odchod posúval, až som nakoniec odišiel hneď v piatok po poslednom pracovnom dni na veľvyslanectve. A išlo sa smer Chennai, dve noci a jeden deň v indickom vlaku. Mal som kúpené lôžko, tak som sa cítil celkom luxusne.
Prechod do Dillí bol trochu problematický. Škriabať sa po Dharamsale s troma batohmi o hmotnosti približne 40kg nie je nič príjemné, a už vôbec nie deň po Silvestri. Potom príchod niekde na predmestie Dillí o 5 ráno. Január, tma, zima, chatrče a všade kopec ľudí... Tak som teda odmietol všetkých taxikárov a rikša šoférov, ktorý ma niekam chceli odniesť (veď kam by som išiel o 5 ráno) a postavil som sa k nim k ohňu aby som zahnal zimu. Tento môj krok nečakali, ale po chvíli ich to prestalo trápiť. A tak som tam s nimi postával kým sa rozvidnelo. Potom som si išiel dať niekoľko čajov a raňajky do najbližšieho stánku. Možno je teraz tá správna doba priznať moju veľkú indickú lásku – masala čaj. Najlepší na svete a ako sa vyjadrila jedna moja kamarátka, čaj je v ňom tá najmenej podstatná ingrediencia. To, čo je dôležité, je korenie, cukor a mlieko. A v januári na ulici ešte teplota. Jednoducho, masala čaj je u mňa v indickom rebríčku veľmi vysoko.
Moja cestovateľská adventúra sa potom skončila celkom šťastne – dorazil som štastne na veľvyslanectvo, kde som dostal svoj apartmán. Kúrenie a teplá voda! Nemyslel som si, že tieto dva vynálezy budem raz takto vysoko ceniť. Dal som si teplý kúpeľ a v mysli sa usmieval nad tým, ako to bude vyzerať v Dillí. Presun z himalájskeho tibetského centra do indického hlavného mesta priamo na veľvyslanectvo mi pripadala ako celkom dobrý vtip.
Slovenské veľvyslanectvo v Dillí je dosť veľké. Budova bola postavená odhadom niekedy v 70 rokoch a v tom čase bolo Československo veľmi významný svetový hráč. Budova tak odráža túto dobu a postavenie. Je to taká zvláštna kockovitá stavba, architektonicky vraj veľmi zaujímavá. Mne sa až tak zase nepáčila, ale ok. Celkovo sa vraj predpokladalo, že tam bude pracovať 300 ľudí. Dnes je budova rozdelená na slovenskú a českú časť a dokopy je tam možno 20-30 ľudí. Ak teda nepočítam Indov. Vyzerá to teda trochu vyprahnuto až apokalypticky. Ale komplex je to super. Napríklad tam sú tenisové kurty, bazén, alebo kino. A prekrásne záhrady. Jednoducho, tí, ktorí tam pracujú, nemajú veľkú motiváciu vychádzať do indickej reality, a preto to ani nerobia.
Mesiac na veľvyslanectve mi ubehol nakoniec veľmi rýchlo. Je to dosť krátka doba robiť niečo seriózne a viac menej jediné čo som stihol, bolo pochopiť o čom to tam aspoň v krátkosti je a ako vyzerá taký život na veľvyslanectve. Musím povedať, že to nie je zase až taká bomba, ako si to občas predstavujeme. Ale nie je to zase ani zlé. Koniec koncov, väčšina dnešných pracovných pozícii má podstatne atraktívnejší názov ako skutočnú pracovnú náplň.
Moja práca na veľvyslanectve nebola vlastne nijako presne určená a tak som iba pomáhal s čím bolo treba. Občas som išiel na nejakú prednášku, alebo konferenciu, sledoval som správy a občas niečo napísal. Vlastne to bolo celkom podobné tomu, čo som robil na univerzite, alebo u Tibeťanov. Ako skúsenosť to bolo celkom dobré.
Počas pobytu v Dillí som aj vyriešil svoje ďalšie cestovateľské plány. Bol už aj najvyšší čas, pretože moja pôvodná letenka prepadla 21.1. a indické víza boli platné do 8.2., bez možnosti predĺženia. Preto som bol veľmi rád, že sa mi nakoniec podarilo vybaviť si stáž v Číne. Zostávalo ešte vybaviť čínske víza. To bolo celkom zaujímavé riešiť hneď po tom, ako som prišiel po mesiaci s Tibeťaňmi, kde som sa prakticky venoval Číne dennodenne. Mal som aj trochu obavy, či ich dostanem, ale nakoniec to bolo v pohode a ja som mal otvorenú cestu do Číny! Pred tým samozrejme ešte posledný mesiac v Indii.
Pobyt v Dillí bol celkom zaujímavý. Je fascinujúce žiť na takom mieste ako Dillí a snažiť sa v ňom zapadnúť. Masa ľudí, ktorá sa hrnie v metre počas špičky je podľa mňa najväčšia na svete. Nikto ma nepresvedčí, že niektoré metro na svete je preplnenejšie ako to v Dillí! Moje prvé pocity z Dillí ukazuje tento blog:
...aby som vyjadril aj pár prvých pocitov z Dillí, tak je to katastrofálne mesto! Ako typické hlavné mesto, všetko je tu dovedené do dokonalosti. V tomto prípade hlavne chaos, hrozne veľa ľudí a výborné obchodné taktiky pouličných predavačov. Len pre predstavu, včera som mal napr. veľké problémy vysvetliť dvom týpkom, že naozaj nechcem, aby mi na ulici čistili uši. Ale predstavte si, keď som povedal, že som zo Slovenska bez okolkov nalistoval stránku po česky, kde bola napísaná krátka oslavná báseň o tom aký je skvelý čistič uší. Ale predsa len som odolal.
(rickyhoblog.blogspot.com, 3.1.2011)Vidieť na vlastné oči vládnu štvť v Dillí, teda tam kde som aj býval na veľvyslanectve, je celkom zážitok. Ohromné budovy, ktoré sa tvária, že demokraticky riadia štát s populáciou 1.2 miliardy. Viac reálnejšie sa človek cíti v starom Dillí. Maličké uličky, každý dom má obchod predávajúci často dosť bizarne vyzerajúce veci, pestrá zmes ľudí rôznych náboženstiev z rozličných častí Indie, poprípade okolitých štátov. A do toho všetkého neutíchajúci ruch. Rikše, motorky, autá, ľudia s povozmi, zvieratá. Nad hlavami neskutočná spleť kto-vie akých drôtov. India v priamom prenose. Ja som v tom čase už bol celkom oboznámený s Indiou a cítil som sa ako zbehlý miestňak, ostrieľaný Punjabskou realitou a niekoľkými expedíciami do okolitých indických štátov. A musím povedať, že som sa cítil dobre a naučil som sa žiť aj s tým, že každú chvíľu ma niekto oslovoval a niečo mi chcel predať, vysvetliť, povodiť ma. Necítil som sa v Dillí ako turista a v Indii už vôbec nie. Vedel som, ako skontrolovať kvalitu pašmíny a vedel som koľko má stáť, vedel som ako sa zbaviť niekoho kto mi predáva „ten najlepší hašiš z Himaláji“, alebo ako mi chce nejaký Kašmírčan ukázať jeho obchod, aj keď si nechcem nič kúpiť. A niekedy som si to aj celkom užíval.
V Dillí je inak niekoľko zaujímavých miest. Napríklad som sa rozhodol neísť do Agry pozrieť si Taj Mahal, keďže v Dillí sú hrobky postavené v rovnakom štýle v rovnakej dobe, akurát nie z bieleho mramoru, ale z niečoho iného. Mal som však pocit, že sa mi nechce tlačiť sa s tými všetkými bohatými sviatočnými turistami a potom čakať pol hodinu aby som sa mohol odfotiť na slávnej lavičke pred Taj Mahalom. Mne stačilo sedieť takmer sám v parku v Dillí, čítať si a pozerať sa na takmer dokonalú kópiu Taj Mahalu, bez toho aby som o to musel bojovať s tisíckami Indov a odháňať tých najlepších žobrákov a obchodníkov, ktorý sa prebojovali až pred Taj Mahal.
Pobyt v Dillí mi otvoril aj ďalšiu časť indickej tradície a to modernú históriu. Už pred tým som sa s ňou samozrejme občas stretol, ale tu som mal možnosť bližšie osobnosti ako M. Gándhi, I. Gándhi, J. Nehru a miesta kde žili a kde zomreli. Vidieť miesta, na ktorých zabili M. Gándhiho a I. Gándhiho bol celkom veľký zážitok. A pocity, ktoré človek má sú veľmi inšpiratívne. (Aby nedošlo k omylu, voči I. Gándhi nemám až také pozitívne názory, myslím, že jej dedičstvo je dosť sporné, aj keď indická vláda sa ju snaží predstaviť ako veľmi kladnú postavu).
Koniec môjho pobytu v Dillí prišiel potom ako blesk z jasného neba. Mal som už kúpenú letenku z juhu Indie a plánoval som tam ísť vlakom. Trochu som dúfal, že budem mať ešte aspoň chvíľu na to, aby som si to tam pozrel a tak som stále odchod posúval, až som nakoniec odišiel hneď v piatok po poslednom pracovnom dni na veľvyslanectve. A išlo sa smer Chennai, dve noci a jeden deň v indickom vlaku. Mal som kúpené lôžko, tak som sa cítil celkom luxusne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára